Sokrates, veľký filozof a mnohodetný otec, ako iste viete, s obľubou vychádzal na námestie a kládol svojim súčasníkom ťažké otázky. Na jednu z takých otázok som sa pokúšala upozorniť v týchto dňoch verejnosť. Pozrite sa, ako to dopadlo.
Bol všedný jesenný večer. Členovia našej domácnosti sa odobrali do svojich izieb. Čítala som Sokrata a ohromila ma jedna otázka. Pýtal sa: „Ak vypukne požiar a môžeš zachrániť len jedného človeka, koho zachrániš, svoju ženu alebo jedno z detí?“. Všetci muži odpovedali: „Samozrejme, že dieťa.“ Sokrates povedal: „A ja zachránim svoju mladú ženu. Budeme spolu trúchliť a ona mi porodí ďalšie deti. A ak zachránim dieťa, bude to nešťastie pre mňa aj pre dieťa. Vždy mi bude pripomínať tú tragédiu. Dieťa stratí súrodencov a matku a potom dostane macochu, ktorá ho nedokáže milovať tak, ako ho ľúbila jeho matka. Samozrejme, spory dlho neutíchali.
Sokratova otázka o žene a deťoch
Bola som zvedavá, ako odpovie môj manžel. Spýtala som sa ho na to bez toho, aby som sa odpútala od čítania a on odpovedal: „Dieťa. Každý zachráni dieťa. Je bezbranné a… no, ja neviem, budem zachraňovať všetkých, ale ak môžem iba jedného, tak dieťa“. Povedala som mu, ako odpovedal Sokrates. Odložil noviny nabok. Hovorili sme o tom celý večer. Ukázalo sa, že je to neskutočne komplikované.
Ráno sme obaja išli do práce a deti do školy a škôlky. Mala som nabitý deň, na Sokrata som ani nepomyslela. Večer mi to manžel pripomenul: „Myslel som, že ma dnes v práci zožerú. Počas prestávky na obed som začal hovoriť o Sokratovi a položil som jeho otázku svojim kolegom. Odpovede boli jednoznačné. Povedal som im, že večer som na túto otázku odpovedal tak isto, ale ráno som zmenil názor. Sokrates ma presvedčil svojimi argumentmi“ (to bolo pre mňa ako zjavenie). Podľa slov môjho manžela všetci prestali jesť. Začali kričať a dohadovať sa, volali priateľom, začali sa tam zbiehať ľudia z iných oddelení. Nakoniec si zavolali ženy z učtárne a aj ony jednomyseľne začali tvrdiť: „Zbláznili ste sa? Svoju manželku môžete vymeniť za inú. Dieťa je tvoja krv!“. Spása prišla v podobe šéfa. Zistil, že niekto zo zamestnancov nebol počas pracovného času na svojom mieste, tak rýchlo pribehol na hluk a rozpustil nepovolené zhromaždenie.
Manžel sa vrátil k svojej práci a našiel na pracovisku dôchodcu, svojho spolupracovníka. Ten sa nezúčastnil sporu. Pracoval sa takým nasadením, že nestihol obed. Okrem toho bol starý pán tak trochu hluchý, a preto v práci veľmi nekomunikoval. „Čo to bolo za krik? Zrušili vám tú prémie alebo čo?“ veterán si sadol, aby si oddýchol. „Ale nie, len sa mali filozofickú debatu…“ Vtedy mu manžel položil tú istú otázku. Mimochodom, starý pán bol rodinne založený. S manželkou sú spolu štyridsať rokov, má troch synov (pre každého vlastnými rukami postavil dom), päť vnúčat, všetci ho majú radi, všetci ho navštevujú.
Starec sa zamyslel: „Tak čo, všetci povedali, že by sa rozhodli zachrániť dieťa? A ja by som sa rozhodol zachrániť svoju babku! Deti sú len návštevníkmi v rodine, vyrastú a vyletia z hniezda. Áno, majú ma radi a ja ich, chodia ma navštevovať. Lenže každý z nich má svoj vlastný život. A ja budem umierať so svojou babkou.“
Múdrosť toho starca mnou otriasla. Pomyslel som si, že možno práve preto máme toľko rozvodov, že si nevážime rodinu. Možno deti, kvôli ktorým robíme prvé posledné, nie sú najdôležitejšie? Možno budú všetci šťastní len vtedy, keď si rodičia budú nadovšetko vážiť jeden druhého?