Spomienky, to je to, čím žijú starí ľudia. Doslova deň čo deň a krok za krokom spomínajú na svoj život a rozoberajú ho na drobné čiastočky. Práve v tomto čase si uvedomujú, koľko vecí robili nesprávne, ako nerozumne využívali čas, ktorý sa už nikdy nevráti.
Psychologička a spisovateľka Anna Kirjanovová si všimla v rozprávaní starých ľudí jednu zvláštnosť a tou je hlboký a presne vyvodený záver. A práve na tom by mala popracovať mladá generácia…
Čo budeme ľutovať v starobe?
V starobe nebudeme najviac ľutovať to, že sme málo cestovali.
Ani to, že sme sa málo venovali svojmu duchovnému rozvoju. Ani to, že sme zle vychovávali svoje deti.
Ani to, že sme sa nevenovali umeniu. Aj keď možno práve to nám bude ľúto, aspoň tak to píšu niektorí psychológovia, ktorí majú ešte ďaleko do staroby.
Rozprávala som sa s mnohými veľmi starými ľuďmi, ktorí boli úplne pri rozume. Najviac však ľutovali, že sa nechali využívať od drzých ľudí.
A znášali urážky, nezaslúžené a podlé. „Prečo som nemohla reagovať, keď ma nadriadený nútil pracovať za troch?“, – povedala jedna stará pani.
A iná pani si spomínala na príbuzných, ktorí k nim chodili na návštevy, kde v jednej izbe bývala ona s deťmi a mužom. A zostávali tam na celé týždne. A ona upratovala, prala, varila, hostila, ako sa patrí. Ale kto stanovil, čo sa patrí?
Niektoré trpeli krutosť manžela-opilca.
Niektoré plnili bezočivé požiadavky úplne cudzích ľudí, nie z malomyseľnosti či bázne, ale jednoducho preto, aby nikoho neurazili, nedotkli sa ho.
Aby zostali v očiach tých, čo ich využívali dobrými ľuďmi. Toto všetko ľutovali všetci do jedného.
A nahlas rozmýšľali, ako by teraz s odstupom prežitých rokov, jednoducho a pokojne odmietli.
Teplá voda bola raz do týždňa. A k žene s troma deťmi vtedy chodilo prať široké príbuzenstvo. A samozrejme sa všetci aj okúpali. A ona nemala čas si oprať a vykúpať deti. A ako deväťdesiatročná si na to s trpkosťou spomína. Nie na to, prečo sa tak správali príbuzní, ale prečo vtedy sama nenašla slová ako ich odmietnuť…
Veľmi ju to teraz mrzelo!
Toto je to, čo budeme ľutovať – neužitočne a nezmyselne stratený čas, snaženie a obete, dobrovoľnú porobu.
Na nepotrebné utrpenie, ktoré si nikto nevážil. Takže netreba strpieť nič navyše.
Vtedy zostanú sily aj čas na cestovanie, na deti, na vnukov, aj na umenie. A zachová sa aj zdravie. A nebola by ani trpkosť na duši, jednoducho sa treba naučiť hovoriť „nie“.
To je všetko.
Alebo jednoducho ignorovať nemiestne požiadavky a venovať sa umeniu, cestovaniu alebo odpočinku alebo výchove detí…