Sú ľudia, ktorí úprimne milujú Sovietsky zväz, a musím povedať, že aj bolo prečo. Ale ako dedičstvo od sovietskej krajiny sme dostali aj niektoré pozostatky, ktoré nie sú vôbec dobré. Je najvyšší čas, aby sme sa ich zbavili.
1. „Čo povedia ľudia?“
A dvojníkom tejto frázy je “ aby bolo všetko tak, ako sa patrí na ľudí“. Veď čo povedia? Odsúdia vás? Viete, existuje na to dobrý názor: Ľudia budú aj tak stále niečo hovoriť, aj keby ste boli dokonalí. Aký má teda zmysel napĺňať očakávania iných ľudí a snažiť sa vyhovieť cudzím ľuďom? Toľko snov a plánov bolo zmarených. Len zo strachu z názoru verejnosti v osobe priateľov, susedov, kolegov atď.
2. Šetriť si to najlepšie do budúcnosti
V príborníku zapadá prachom krásny drahý servis a čaj sa pritom pije dobre že nie z hliníkového riadu. Je to hlúpe presvedčenie, že veci sa delia na „hodné“ a „nehodné“ lepších časov. Tento postoj k veciam sa preniesol aj na život, ktorý bude niekedy niekde tam a bude dobrý. A potom… Vytiahnu sa zo skríň obrusy, úplne nový riad bude veselo cinkať a z ružového krepdešínu sa zrodia úchvatné šaty. Dobre je všade tam, kde nie sme my.
3. Hromadenie haraburdia
Samozrejme nedostatok v zlom ovplyvnil duše ľudí. To však neznamená, že netreba nič meniť. Priestor upchatý starými a nepotrebnými vecami – dom, byt, balkón, medziposchodie – vám nedovolí voľne dýchať, žiť a dobre sa cítiť. Hovorí sa, že nové príde len vtedy, keď sa zbavíte starého. Možno je načase?
4. Zvyk niečo potiahnuť
Mám na mysli krádež. Nie, nemyslím tým vo veľkom, na čo sú paragrafy, ale len tak, v malom. V čase perestrojky sa v bežnej konverzácii udomácnilo slovo „odnášači“. Mimochodom toto slovo bolo v jazyku už predtým. Lenže teraz ľudia ťahajú z práce domov raz balík papiera, inokedy perá (s logami), alebo nejakú inú drobnosť. Je to krádež. Je keď malá, neškodná a nie sú to celé „vagóny“.
5. Nevyžiadané rady
Tomuto zlozvyku sa ľudí učili na schôdzach pionierov a komsomolcov, kde sa veci pretriasali verejne pred celým kolektívom. A toto je cena za súdržnú „súdružskú“ minulosť. V skutočnosti sú rady dobré len vtedy, keď vás o ne ozaj požiadajú. Veď ľudia potrebujú hlavne obyčajnú emocionálnu podporu, povzbudenie, pocit blízkosti iného človeka, jeho tichú podporu a žičlivosť. A to, žiaľ, väčšina ľudí v postsovietskom priestoru nevie poskytnúť. Ale zato učia iných, ako majú žiť!
6. Nízke sebavedomie
Obyčajný fakt: Každá Francúzka s radosťou prijíma kompliment. Ako úplnú samozrejmosť, ale tak, že sa cítite polichotení jej sebadôverou. Sovietske ženy zvyčajne odmietali komplimenty, popierali ich, boli v rozpakoch a mali nepríjemný pocit frustrácie z lichôtky, ktorá odznela na ich adresu.
7. Povýšenie jedla na kult
Nemožno za to nikoho odsudzovať, keď si uvedomíte, koľko rokov hladomoru prežili naši starí a prastarí rodičia. Súhlasíme s tým, že jedlo si treba vážiť a byť zaň vďačný, ale ľudské potreby sú väčšie než len naplnenie žalúdka. Ak sa je ľúto vyhadzovať do koša potraviny, ktorým sa skončila doba spotreby, snažte sa ich kupovať v primeranom množstve. A pri tradičných oslavách a posedeniach by sa pozornosť mala presunúť z jedla na ľudí, ktorí prišli na návštevu. Napríklad, keď si spolu s ostatnými od srdca zaspievate, zabudne na jedlo. To už je prevedené!
8. Nálepky
Radi dávame ľuďom nálepky, odsudzujeme ich a diskutujeme o nich ešte skôr, ako spoznáme samotnú osobu. Tento zlozvyk je o to hlúpejší, keď sa ukáže, že sme nemali pravdu. Preto musíme v sebe pestovať zmysel pre delikátnosť a takt voči ostatným. Žena s dieťaťom a bez manžela môže ľahko dostať urážlivú nálepku „rozvedená“, o mužovi s pokojnou povahou povedia, že je „pod papučou“. Je vôbec možné vysvetliť tým, čo pchajú nos do cudzích vecí, že „rozvedená“ v skutočnosti stratila svojho manžela v boji, že chlap z bytu č. 7 má práve takú povahu a že jeho manželka je tiež milujúca a dobrá. Jednoducho oni nechodia na verejnosť prepierať svoje veci.
Na históriu by sa nemalo zabúdať – je potrebné si z nej vziať správne ponaučenie a vyvodiť závery…