Keď som mal asi päť alebo šesť rokov a večer som veselo hopkal po izbe, otec s mamou mi hovorili: „Ticho seď! Dolu bývajú susedia, prišli z práce, sú unavení, rušíš ich!“ A ja som sa snažil pokojne sedieť. Teraz už mám za šesťdesiat. V byte nad nami po večeroch hlučne skáču deti. Ale keď ich rodičov požiadam, aby niečo urobili, povedia mi to so zdvorilo skrývaným pohoršením: „To sú deti!“ Ťažko povedať, čo je zohráva väčšiu rolu – posvätné presvedčenie, že sloboda dieťaťa by sa nemala obmedzovať alebo elementárna rodičovská lenivosť. Ale čo na tom záleží? Snažím sa opäť pokojne sedieť.
Moja generácia bola stlačená medzi „dospelocentrizmus“ 20. storočia a „detocentrizmus“ nového tisícročia. Veľmi dobre si pamätám, že 12-ročné deti nesmeli chodiť do rekreačných zariadení a že mňa, takmer tínedžera, odkladali k starej mame na chatu, kým boli rodičia na Kaukaze alebo v Lotyšsku. Bolo to veľmi skľučujúce! Potom sa veková hranica trochu znížila a my sme s manželkou začali brávať našu malú dcéru k moru. Ale vziať päťročné dieťa do reštaurácie nás nikdy ani nenapadlo, zdalo sa nám to bláznivé a trápne. Tam sa zabávajú dospelí, tam sa pije, fajčí a tancuje.
Ľudia teraz chodia do reštaurácie s deťmi aj večer – zvlášť keď je tam zakázané fajčiť. V reštaurácii rodičom prinesú detskú stoličku, ceruzky, knihy a hračky – perfektné! Deti, ako sa na deti patrí, kričia, plačú, vylievajú džús a hádžu hrkálky na zem. Matky sa ich snažia upokojiť. Ostatní hostia reštaurácie sedia s kamennými úsmevmi: chceli sa v kľude najesť, ale – „To sú deti!“.
Skrátka, my, čo sme prekročili päťdesiatku, sme nikdy nežili tak, aby sme z toho mali potešenie. Ako deti sme sa snažili vyhovieť dospelým, teraz sa snažíme vyhovieť deťom – alebo skôr rodičom týchto detí.
Všestranná a dlhodobá rodičovská starostlivosť sa určite zvrhne na požadovačné zasahovanie do života dospelých detí.
Sendvičová generácia – to je aj demografická realita. Ľudia žijú dlhšie, ale deti sa im rodia neskôr. Ešte nedávno (samozrejme, podľa historických meradiel) ľudia do 45 rokov stihli vychovať a postaviť na nohy deti a pochovať svojich rodičov. Jednu tretinu života ľudia venovali starostlivosti o starších, druhú tretinu starostlivosti o svoje deti a v tretej tretine už nemuseli na nikoho brať ohľad.
Teraz je všetko inak – symbolickou postavou našej doby sa stal štyridsiatnik, ktorý jednou rukou tlačí kočík s dvojročným dieťaťom a druhou invalidný vozík, v ktorom drieme jeho osemdesiatročný otec. Preto sa dnešní mladí ľudia, akoby v predtuche svojho „sendvičového“ osudu, snažia – samozrejme, s pomocou svojich rodičov – predĺžiť si roky svojho blaženého detstva a bezstarostnej mladosti. Neponáhľajú sa založiť si rodinu a mať deti.
Je tu však pasca. Všestranná a dlhodobá rodičovská starostlivosť sa určite zvrhne na požadovačné zasahovanie do života dospelých detí. Inak to ani nemôže byť. Veď každý investor, sponzor alebo dokonca dobrodinec si vyžaduje podávanie správ. Jedinou cestou, ako sa vymaniť z generačného zovretia, je čo najskôr vyletieť z hniezda.