Najhoršie, čo môžu rodičia urobiť pre svoju dcéru, je vychovať z nej „dobré dievča“


Najhoršie, čo môžu rodičia urobiť pre svoju dcéru, je vychovať z nej „dobré dievča“. Nehovorím o slušnosti, múdrosti alebo zodpovednosti. Hovorím – o dobrote. „Dobrota“ je zvyk spoliehať sa na hodnotenie iných ľudí, strach uraziť nejakého grobiana, snaha vidieť v každom to najlepšie. Byť dobrý, rozumný, ústretový, to je ťažké bremeno, ktorého sa mnohí ľudia nedokážu zbaviť do konca života.

Veľmi radi majú dobré dievčatká dospelí. Učiteľky v materských školách, rodičia, učitelia na základných školách. Ak poviete dobrému dievčatku, aby dojedlo polievku alebo kašu, doje ju aj keď jej nejde dolu krkom, len aby nenahnevalo dospelých. A potom v dospelosti nechápe, prečo je obézna a prečo zvykne jesť viac, ako potrebuje jej telo. Nepočúva svoje telo, lebo na to nie je zvyknutá. Naučila sa vyčítať z očí vychovávateľa, či už je sýta alebo ešte nie.

Dobré dievča nie je drzé k dospelým. Neodvráva, ale ani sa s nimi nebaví ako s rovnocennými: len sa usmieva, prikyvuje a poslúcha. A keď má 14 – 15 rokov a začne sa k nej s chlípnym úsmevom túliť nejaký „ujo“, nevie ako má reagovať, lebo sa to nenaučila. A tak to zo strachu znáša a toleruje, namiesto toho, aby mu rázne a nahlas povedala: ruky preč a okamžite!

Advertisements

Dobré dievča má v škole samé jednotky. Dvojka je pre ňu tragédia. Za roky v škole si tak zvykla riadiť podľa hodnotenia iných, že ďalej zo zvyku žije svoj život v nervóznom očakávaní: ako ma ohodnotia? Čo o mne povedia? Myslia si o mne všetci, že som dobrá? Aj od života chce stále dostávať samé jednotky, tak ako v škole. Ale svet dospelých je iný. Je skúpy na pochvaly a štedrý na údery. Dievča trpí a berie tabletky na upokojenie, ak nie niečo silnejšie.

Dobré dievča sa snaží zapáčiť sa svojmu okoliu, chce byť také príjemné ako pohodlné domáce papuče. Všetkým vyhovie, o všetkých sa postará, obetuje sa. Ale ľudia jej obete často neocenia, naopak, považujú ich za prejav slabosti. A ostatní ich nehanebne využívajú, čo k tomu dodať. Koľko dobrých, slušných dievčat, vychovaných v ideáloch obetavosti, sa vydá za povaľačov, parazitov a džigolov? A tí bez najmenšej hanby svoje ženy zapriahnu a ešte ich aj poháňajú bičom.

Dobré dievča je zvyknuté všetko strpieť. Nevyrušuje dospelých svojimi malichernými problémami v ich dôležitej práci. Poslušne čaká, kým si ju všimnú. Tak si na to zvykne, že tolerancia sa stane jej druhou prirodzenosťou, jej spôsobom života. Stáva sa z nej trpiteľka aj v situáciách, kde by ňou nemusela byť. Celé roky si nekúpi novú pohovku a ani si neuvedomuje, ako veľmi ju bolí chrbát a krk z nepohodlnej postele. Jednoducho si zvykla na utrpenie ako na nevyhnutný sprievodný znak jej života.

Advertisements

Pre dospelých je veľmi pohodlné mať dobré deti. Dobré deti sú ako kvety v kvetináčoch na okenných parapetoch, ktoré lahodia oku. Ale byť „dobrý“ je pre život, žiaľ, veľmi zlé. „Dobroty“ sa zbavujeme dlho a namáhavo. Preto je lepšie nebyť veľmi ústretový. Treba byť odvážny, schopný postaviť sa za seba, byť si vedomý svojich túžob, potrieb a hraníc. Dievčatá sa musia naučiť vážiť si samé seba a nepozerať s očakávaním učiteľom do očí. Môžu byť aj drzé a ak treba, musia sa vedieť brániť. Nemusia byť dobré. Len nech sú šťastné…

Autor: Morena Morana