„Ak je smiech nákazlivý, tak vyvolajme epidémiu.“
Už ste určite boli v situácii, keď ste žiarili šťastím a chceli ste sa s týmto pocitom podeliť s celým svetom, ale ako odpoveď ste dostali len nepriateľské pohľady a nesúhlas. Prečo váš vnútorný svet tak dráždi ľudí, ktorí žijú v tme?
Takéto veci sa skutočne stávajú dennodenne. V našom živote stretáme ľudí, ktorí sú doslova naplnení svetlom a presvetľujú všetko okolo, a takých, ktorí „svietia naopak“ – oslepujú nás svojou toxicitou. Najprekvapujúcejšie je to, že tieto toxické „svietidlá“ sa objavujú práve vo chvíli, keď sme šťastní a chce sa nám „objať celý svet“ a podeliť sa so všetkými so svojou radosťou.
Závisť je tisíckrát strašnejšia než hlad, pretože to je duchovný hlad. (Miguel de Unamuno, španielsky filozof).
V skutočnosti vy týchto ľudí vôbec nezaujímate a nepotrebujú vás, tak isto ako ani vy ich. Sú totiž veľmi deštruktívni. Veď skutoční priatelia sú tí, ktorí vám v ťažkých chvíľach podajú pomocnú ruku a podporia vás, ale sa aj podelia s vami o radosť a šťastie.
Svetlo a tma sú súčasťou ľudskej podstaty. Niekto má v duši svetlo, iný tmu, teda závisť a zlobu. Problém je v tom, že sa musíme stretávať s týmito „nositeľmi tmy“ a s ľútosťou konštatovať, že otravujú náš „svet“. Svetlo cudzích duší im doslova kole oči a vyvoláva „vypustenie jedu“ a hnev.
Ide o to, že niektorí ľudia vám musia vziať svetlo, aby sa cítili lepšie. Veď v nich žije iba zlo a v ich žilách nekoluje krv, ale závisť.
Sú ako huby, ktoré sú na pohľad jedlé, ale v skutočnosti sú smrteľne nebezpečné. To isté platí aj pre týchto zlých ľudí: votrú sa do našej dôvery, prisahajú večnú lásku a priateľstvo, ale v skutočnosti si želajú len jediné – otráviť nás, aby sme tak jasne nežiarili, nedráždili ich svojou radosťou a úprimnosťou.
Ale ak sa človek nedokáže radovať z vášho šťastia, tak čo potom robíte vedľa neho?
Zhasiť svetlo sa dá veľmi ľahko, ale či sa znova zapáli, to nie je isté. Čím dlhšie zotrváte vedľa toxických ľudí, tým bude ťažšie sa vracať k sebe do stavu, v akom ste boli predtým.
Keď máme radosť v duši, ponáhľame sa s ňou podeliť s tými, koho dobre poznáme. Je to absolútne normálna reakcia. Chce sa nám povedať ostatným, že sme ho našli – to svoje maličké šťastie na Zemi.
Každý to robí podľa seba. Niekto píše blogy na sociálne siete, niekto telefonuje a rozpráva o svojich novinkách, alebo píše básne… Tých spôsobov je veľa, ale podstata je jedna – chceme sa podeliť o svoju radosť s niekým, aby aj jemu bolo krajšie na duši.
Som rád, že ste radi, že som rád, že ste šťastní. (Paul Auster, americký spisovateľ).
Stretnúť sa v takej chvíli s nespokojnými pohľadmi a závistlivým syčaním, to je to najhoršie, čo sa vám mohlo stať. Radosť zmizne ako „mávnutím čarovného prútika“. Stačí vidieť výraz tváre alebo počuť intonáciu iného človeka a hneď nám je jasné, že mu naša radosť prekáža.
O to viac, ak očakávame úsmev, radostný smiech a nadšenie: „To je fantastické! Gratulujem, kamoško!“
Ale naše svetlo naráža na neprekonateľnú tmu. Tmu závisti a neprajnosti. A tak svetlo začína hasnúť… Akoby vám niekto odstrihol krídla počas letu. Emócie slabnú, radosť sa niekde stráca…
Ak sa niečo podobné opakuje pri vašom priateľovi alebo milovanom človeku, je načase sa zamyslieť, prečo ste vlastne spolu. Šťastie je skutočne nákazlivé, ale len pre tých, čo majú vnútorné svetlo.
U „ľudí temnoty“ cudzia radosť vyvoláva nepríjemný pocit a agresiu. Len si nemyslite, že za to môžete vy! Nič osobné! Ich nezdravá reakcia súvisí výlučne s ich zraneniami a komplexmi.
Vaše svetlo musí svietiť a osvetľovať tento svet dobrotou a radosťou. Ľudia, ktorí žijú v tme mu nesmú prekážať. Smelo sa ich zbavujte a ďalej sa radujte zo života!