Niekedy môže jedna krátka rozprávka nahradiť 10 sedení u psychológa. Tento príbeh je práve o tom.
Po slnkom zaliatej lúke behalo dievča. Malo na sebe biele čipkované šaty, v kučeravých vlasoch ružové mašle a v ruke sieťku na chytanie motýľov. Bolo veselé a v dobrej nálade. Zrazu zbadalo na veľkom zelenom lopúchovom liste obrovskú ropuchu celú posiatu bradavicami.
— To je ale hnusná ropucha, — s odporom povedalo dievča.
— Ehm-ehm, — odkašľala si ropucha. — A či ty vieš, že ja som začarovaný princ?
— To nie je možné, — povedalo dievčatko nedôverčivo.
— Veru je, — povedala ropucha. — Zlá čarodejnica ma začarovala spolu s mojím velikánskym kráľovstvom. Som mladý, krásny a bohatý. Ak ma odčaruješ, vezmem si ťa za ženu a budeme žiť spolu šťastne, až kým nepomrieme. Budem ťa nosiť na rukách a každý deň ti budem nosiť kvety.
— Ako ťa mám odčarovať? — spýtalo sa dievča.
— Nebude to ľahké, lebo zlá čarodejnica na mňa uvalila ťažkú kliatbu. Musíš si ma vziať domov, aby som spal v tvojej mäkkej postieľke a každý deň ma bozkávať. Kŕmiť ma lyžičkou a chodiť so mnou na prechádzky. A potom sa to stane. Jedného rána neuvidíš vedľa seba škaredú ropuchu, ale krásneho princa. A tvoj život bude šťastný a pokojný.
Dievča fascinovane počúvalo ropuchu. Hľadela na kožu posiatu bradavicami, na obrovské vypúlené oči, úzku štrbinu úst a uvidela vysokého urasteného mládenca s čiernou hustou hrivou a šibalsky prižmúrenými zelenými očami. Seba uvidela v bielych prepychových šatách, ako stojí vedľa neho v krásnom zámku a počúva zamilované slová…
Dievča premohlo odpor, pokľaklo, vložilo si ropuchu do lemu šiat a odnieslo ju domov.
Od toho dňa sa život dievčaťa zmenil. Už nebehalo po slnečnej lúke, nenaháňalo motýle, nespievalo a netešilo sa. Staralo sa o ropuchu. Ropucha bola veľmi prieberčivá: na raňajky si pýtala croissanty a na večeru špagety s bešamelovou omáčkou, spávala len v dievčininej posteli a ešte po sebe zanechávala stopy slizu na podlahe a posteli, takže dievča muselo neustále umývať podlahy a prať bielizeň.
Prestalo si viazať mašle a obliekať krásne čipkované šaty. Od prania jej sčerveneli ruky a boleli ju. No ropucha bola stále veľká a škaredá a vôbec sa nemenila na pekného princa. Dievča sa na ňu niekedy pozeralo a malo veľkú chuť ju vyhodiť z domčeka a žiť ako predtým, ale bálo sa, že urobí chybu. Čo ak jej zostalo čakať už len málinko? Možno už zajtra sa zobudí a namiesto škaredého obojživelníka uvidí bruneta so zelenými očami?
Tak prešlo niekoľko mesiacov. Len málokto by v utrápenom úbožiatku spoznal kedysi veselé a bezstarostné dievča. A ropucha sa správala ako veľká pani. Dievča jej slúžilo a robilo všetku špinavú prácu v dome.
Jedného dňa na ňu ropucha začala kričať, že jej dlho nesie večeru. Dievča vyšlo z domčeka a rozplakalo sa. Sedelo na priedomí a horko plakalo. Uvidel ju vtáčik, ktorý spieval na vetvičke.
— Prečo plačeš? — spýtal sa vtáčik.
— V mojom dome býva odporná ropucha, ktorá na mňa kričí. Celý deň umývam, upratujem a varím. Som už veľmi unavená a nechcem tak ďalej žiť.
— A čí je to dom? – spýtal sa vtáčik.
— Môj, — odpovedalo dievča a utieralo si slzy.
— A kto ti priniesol domov ropuchu?
— Ja sama, — smutne odpovedalo dievča.
— Načo? – čudoval sa vtáčik.
— Sľúbila mi, že sa premení na princa, ak sa budem o ňu starať. No prešlo už veľa času a nič sa nedeje.
— Prečo nevyhodíš ropuchu z domu?
— A čo ak je to pravda? A čoskoro sa zmení na princa? A ja nevydržím, keď už možno treba len trošku počkať? Vynaložila som toľko úsilia. Mrzelo by ma, že som nečakala, keď už stačilo len tak málo.
— A čo ak stráviš celý svoj život slúžením ropuche, ktorá sa nikdy nepremení na princa? – spýtal sa vtáčik.
Dievča sa zamyslelo.
— To keby som tak vedela…, — zamrmlala.
Dievča zrazu zdvihlo hlavu a oči sa jej rozžiarili: — Nemám ísť za starou čarodejnicou, ktorá žije za lesom? Je stará a múdra, možno mi povie, či sa ropucha zmení na princa alebo nie?
Dievča sa potešilo a hneď išlo k starej čarodejnici, ktorá žila v ošarpanej chatrči za lesom.
— Rada by som vedela, — hovorí dievča — či nepremárnim príležitosť vydať sa za princa.
Čarodejnica vzala kuracie vnútornosti, oči z netopiera a trávu z močiara a začala veštiť. Potriasla sivou hlavou a hľadela sa do hrnca, nad ktorým stúpala hustá, smradľavá para.
— Je to len ropucha, — povedala nakoniec. — Nestrácaj svoj čas. Z nej nikdy nebude princ.
Dievča smutne odišlo od čarodejnice. Chvíľu kráčalo so sklonenou hlavou a potom dostalo nápad.
— Čarodejnica sa môže mýliť. Čo môže stará žena vedieť o princoch? Musím ísť k dobrej čarodejnici! Tá mi to určite povie!
Dobrá čarodejnica žila v krásnom zámku so vysokými špicatými oknami a štíhlymi vežičkami.
— Som taká unavená, — povedalo jej dievča. — No bojím sa, že ak vyženiem ropuchu, už nikdy sa nevydám za princa!
Čarodejnica potriasla hlavou a vyžiadala si jeden deň. Veštila z mesačného svitu a hviezd, odvodzovala zložité vzorce z kučeravých oblakov a bielych sedmokrások. Na druhý deň vyniesla verdikt:
— Je to len ropucha, — povedala dievčaťu. — Nikdy z nej nebude princ. Radšej ju odnes späť na lúku.
Dievča mlčky vypočulo čarodejnicu a odišlo. Avšak vo vnútri jej všetko vrelo od rozhorčenia:— Závidia mi! — zvolalo, keď vyšlo von. — Samozrejme, že každá sa chce vydať za princa. Viem to lepšie ako ony! Cítim, že nerobím to všetko zbytočne.
A tak sa dievča vrátilo k ropuche. Vypočulo si veľa nepekných slov za to, že bolo dlho preč a v tom čase nekŕmilo ropuchu. Dievča vyčistilo dom od slizu, uvarilo obed a vykúpalo ropuchu. Ropucha bola spokojná. Veľká, hnedozelená, samá bradavica, ležala na čipkovanom vankúši v postieľke dievčaťa. A samotné dievča nemohlo spávať s ropuchou a už dávno jej prenechalo svoje miesto. Spávalo na úzkej pohovke v kuchyni. Pred spaním ako zvyčajne myslelo na to, aký krásny bude mať život, keď sa ropucha premení na princa. Vymýšľalo mená pre svoje deti a premýšľalo o tom, aké kvety budú rásť v jej záhrade. S takými sladkými myšlienkami aj zaspalo.
Prisnilo sa mu, že kráča po ceste k svojmu domčeku a vidí, že je celý schátraný a rozpadáva sa, okná sú zaprášené a tmavé a na priedomí sedí starena. Je hrôzostrašná, strapatá a vyzerá ako lesná čarodejnica. Vtom sa na ňu starena pozrie a dlhým zahnutým prstom ju volá k sebe. Dievča chce utiecť, ale nohy ho neposlúchajú. Pristúpi bližšie k starene a tá sa naň pozrie svojimi vyblednutými pohasnutými očami a spýta sa:
— Poznáš ma?
— Nie, — so strachom odpovie dievča. — Nikdy predtým som ťa nevidela.
— Ehm-ehm, — odkašle si starena. — Ja som ty. Veľa rokov som sa starala o ropuchu a čakala, kedy sa premení na princa. Všetci mi hovorili, že je to len ropucha, ale ja som nikomu neverila. Verila som len ropuche. Veľmi som sa chcela vydať za princa. A veľmi som sa bála, že ak ropuchu vyženiem, nikdy sa to nestane. Tak prešlo veľa rokov a včera ropucha zomrela.
Proste zomrela na starobu. A ja som dlho plakala nad niečím, čo sa už nikdy nestane. Nad svojím životom, ktorý som premárnila tým, že som sa o ňu starala. Plakala som nad tým, že som už stará a nemôžem behať po lúke a chytať motýle ako predtým. Nad princom, za ktorého sa nikdy nevydám.
— Len sa na mňa dobre pozri! — zakričala starena. — Ja som tvoja budúcnosť!
— Nie, nie, — kričalo dievča. Chcelo utiecť, ale nohy ho neposlúchali a tak si len zakrylo oči rukami a kričalo: — Nie, nie!!
— Rušíš ma zo spánku, — začulo piskľavý hlas. Otvorilo oči a uvidelo, že spí na pohovke a ropucha sedí na zemi a pozerá sa na ňu.
— Odnes ma do postieľky a už buď ticho! — rozkázala jej ropucha.
Dievča sa na ňu pozrelo a v mysli sa mu jedno po druhom vynárali slová, ktoré mu hovorili vtáčik, zlá čarodejnica, dobrá čarodejnica a tá starena v jeho sne:
— Je to len ropucha!
Dievča vstalo z postele, zdvihlo Ropuchu, podišlo k dverám a otvorilo ich.
Ropucha vycítila, že sa deje niečo zlé:
— Hej! Kam ma to nesieš?! — revala.
Dievča otvorilo dvere, silno sa zahnalo rukou a odhodilo ropuchu tak ďaleko, ako len vládalo.
— Choď preč! — zakričalo dievča. — A už sa nevracaj. Už nikdy viac ťa nebudem kŕmiť, ani ukladať na svoju posteľ! Toto je môj dom a ja si tu budem robiť, čo chcem. Zasa budem behať po lúke, chytať motýle a tešiť sa zo života! Neverím tvojim sľubom. Si len ropucha!
Dievča zatvorilo dvere a prvýkrát po dlhých mesiacoch sa usmialo.