Múdre podobenstvo o odpustení. „Žena zomiera…“


Žena zomiera a prichádza k nej Smrť. Keď žena zbadala Smrť, usmiala sa a povedala, že je pripravená.

– Na čo si pripravená? – spýtala sa Smrť.

– Som pripravená, že ma Boh vezme k sebe do neba! – odpovedala žena.

– A prečo si myslíš, že si ťa Boh vezme k sebe? – spýtala sa Smrť.

– A prečo nie? Toľko som trpela, že si zaslúžim pokoj a Božiu lásku, – odpovedala žena.

– Kvôli čomu si toľko trpela? – spýtala sa Smrť.

– Keď som bola malá, rodičia ma vždy nespravodlivo trestali. Bili ma, stavali do kúta a kričali na mňa, akoby som urobila niečo hrozné. Keď som chodila do školy, spolužiaci ma šikanovali, bili a ponižovali. Keď som sa vydala, môj manžel stále pil a podvádzal ma. Svojim deťom som dala svoju dušu a nakoniec neprišli ani na môj pohreb. Keď som chodila do práce, šéf na mňa stále kričal, meškal s výplatou, nechával ma robiť cez víkendy a potom ma vyhodil bez toho, aby mi niečo zaplatil. Susedia ma za chrbtom ohovárali, že som ľahká žena. Jedného dňa ma prepadol zlodej, ukradol mi tašku a znásilnil ma.

– A čo dobrého si v živote urobila ty? – spýtala sa Smrť.

– Vždy som bola na všetkých dobrá, chodila som do kostola, modlila som sa, o všetkých som sa starala, všetko som brala na seba. Zažila som toľko bolesti na tomto svete ako Kristus, zaslúžim si ísť do raja…

– Dobre teda… odpovedala Smrť, rozumiem ti. Zostáva už len jedna malá formalita. Podpíš túto zmluvu a pôjdeš rovno do raja.

Smrť jej podala hárok papiera s jednou vetou, pod ktorú sa mala podpísať. Žena sa pozrela na Smrť a akoby ju obliali ľadovou vodou. Povedala, že sa nemôže podpísať. Na papieri bolo napísané: „Odpúšťam všetkým, ktorí mi ublížili a prosím o odpustenie všetkých, ktorým som ublížila ja.“

– Prečo nemôžeš všetkým odpustiť a požiadať ich o odpustenie? – spýtala sa Smrť.

– Pretože si nezaslúžia moje odpustenie, pretože ak im odpustím, znamená to, že sa nič nestalo, že sa nebudú zodpovedať za svoje skutky. A ja nemám koho prosiť o odpustenie… Nikomu som nič zlé neurobila!

– Si si tým istá? – spýtala sa Smrť.

– Rozhodne!

– Čo cítiš voči tým, ktorí ti tak veľmi ublížili? – spýtala sa Smrť.

– Cítim hnev, zlosť, odpor! Je nespravodlivé, aby som zabudla a vymazala z pamäti zlo, ktoré mi ľudia spôsobili!

– Čo keby si im odpustila a zbavila sa týchto pocitov? – spýtala sa Smrť.

Žena sa na chvíľu zamyslela a potom odpovedala, že vo vnútri jej ostane prázdnota!

– Vždy si cítila v srdci prázdnotu, ktorá ničila teba a tvoj život, ale city, ktoré prechovávaš, dávajú tvojmu životu zmysel. Teraz mi odpovedz, prečo cítiš prázdnotu?

– Celý život som si myslela, že tí, ktorých som milovala a pre ktorých som žila, si ma budú vážiť a nakoniec ma sklamali. Zasvätila som svoj život manželovi, deťom, rodičom, priateľom a oni si to nevážili a boli nevďační!

– Predtým, ako sa Boh rozlúčil so svojím synom a poslal ho na zem, povedal mu nakoniec jednu vetu, ktorá mu mala pomôcť uvedomiť si život v sebe a seba v tomto živote…

– Čo to bolo? – spýtala sa žena.

– SVET SA ZAČÍNA OD TEBA…!

– Čo to znamená?

– Ani on neporozumel tomu, čo mu Boh povedal… Je to o tom, že len ty si zodpovedná za všetko, čo sa ti v živote stane! Je len na tebe, či budeš trpieť, alebo budeš šťastná! Tak mi vysvetli, kto presne ti spôsobil toľko bolesti?

– Zdá sa, že som si ju spôsobila sama… odpovedala žena trasľavým hlasom.

– Komu teda nemôžeš odpustiť?

– Sebe? – odpovedala žena plačúcim hlasom.

– Odpustiť znamená priznať si chybu! Odpustiť znamená prijať svoju nedokonalosť! Odpustiť znamená otvoriť sa sebe samému! Sama sebe si spôsobila bôľ a utvrdila si sa v tom, že za to môže celý svet a že tí druhí si nezaslúžia tvoje odpustenie… Ako chceš, aby ťa Boh prijal s otvorenou náručou? Myslela si si, že Boh je ako jemnocitný hlúpy starec, ktorý otvorí dvere hlúpym a nehodným trpiteľom? Myslíš si, že vytvoril dokonalé miesto pre takých, ako si ty? Keď si vytvoríš svoj vlastný raj, v ktorom sa budeš dobre cítiť predovšetkým ty a potom aj všetci ostatní, potom prejdeš k dverám nebeského príbytku. Ale Boh mi môže prikázať, aby som ťa poslal späť na zem, aby si sa naučila vytvoriť svet, v ktorom prevláda láska a starostlivosť. Ten, kto sa nedokáže postarať sám o seba, žije v hlbokom omyle, že sa dokáže postarať o iných. Vieš, ako Boh potrestá ženu, ktorá si myslí, že je dokonalá matka?

– Ako? – spýtala sa žena.

– Posiela jej deti, ktorých ťažké osudy má priamo pred očami…

– Pochopila som… Nedokázala som udržať v manželovi lásku a oddanosť. Nevedela som vychovať svoje deti tak, aby boli šťastné a úspešné. Nedokázala som vytvoriť teplo domova, kde by panoval pokoj a harmónia… V mojom svete všetci trpeli…

– Prečo? – spýtala sa Smrť.

– Chcela som, aby ma všetci ľutovali a mali so mnou súcit… Ale nikto ma nikdy neľutoval… A tak som si myslela, že Boh ma určite poľutuje a prijme!

– Pamätaj si, že najnebezpečnejší ľudia na svete sú tí, ktorí chcú vyvolať ľútosť a súcit… Hovorí sa im „obete“… Tvoja najväčšia nevedomosť spočíva v tom, že si myslíš, že Boh potrebuje obete! Nikdy nevpustí do svojho príbytku niekoho, kto nepozná nič iné ako bolesť a utrpenie, pretože taká obeť seje bolesť a utrpenie do jeho sveta…! Vráť sa späť a nauč sa milovať a starať sa o seba a o tých, ktorí žijú v tvojom svete. Ale najprv popros o odpustenie za svoju nevedomosť a odpusť si za ňu!

Žena zavrela oči a začala svoju novú púť, tentoraz pod iným menom a s inými rodičmi.