Veľmi často sa hneváme, keď sa niečo pokazí, a dokonca odsudtujeme ľudí, ktorí nás hnevajú. Málokedy však myslíme na to, že aj my sami sa môžeme ocitnúť v situácii, keď sa na nás budú hnevať. Všetko na tomto svete sa vracia ako bumerang. Toto si treba zapamätať, aby sme neurobili chyby, ktoré môžeme ľutovať.
Jeden starý muž odišiel bývať k synovi, nevesze a čtvorročnému vnukovi. Ruky sa mu triasli, oči mu bolo ťažko vidieť, chôdza bola ohromujúca. Rodina jedla pri jednom stole, ale staré, rozttrasené ruky a slabý zrak starého otca tento proces sťažovali. Hrach spadol z lyžice na zem, keď držal pohár v rukách, mlieko sa vylialo na obrus.
Syna a nevestu to čoraz viac rozčuľovalo.
— Musíme niečo urobiť, — povedal syn. — Už mám dosť jeho hlučného jedenia, rozliateho mlieka a rozsypaného jedla na zem.
Manželia sa rozhodli dať do rohu miestnosti samostatný malý stolík. Tam začal starý otec jesť sám, zatiaľ čo zvyšok rodiny si užívali večeru. Potom, čo starý otec dvakrát rozbil taniere, dostal jedlo v drevenej miske. Keď sa niekto z rodiny pozrel na starého otca, niekedy mal slzy v očiach, pretože bol úplne sám. Odvtedy jediné slová, ktoré počul na jeho adresu, boli štipľavé poznámky, keď pustil vidličku alebo rozlial jedlo.
Štvorročný chlapec všetko mlčky sledoval. Raz večer, pred večerou si ho jeho otec všimol, ako sa hrá s kusom dreva na podlahe. Jemne sa opýral bábätka:
— Čo robíš?
Rovnako sebavedomo odpovedal chlapec:
— Urobím malú misku pre teba a mamu, z ktorej budeš jesť, keď vyrastiem.
Chlapec sa usmial a pokračoval v práci. Tieto slová rodičov ohromili, že onemeli. Potom im po tvári stekali slzy. A hoci nepadlo ani jedné slovo, obaja vedeli, čo treba urobiť.
V ten večer manžel pristúpil k dedkovi, vzal ho za ruku a jemne ho odprevadil späť k rodinnému stolu. Po zvyšok dní jedol so svojou rodinou. A z nejakého dôvodu sa ani manýel, ani manželka už netrápili, keď spadla vidlička, rozlialo sa mlieko alebo zašpinil obrus.