Raz k Bohu prišla žena. Jej chrbát bol ohnutý pod váhou veľkej tašky.
— Si unavená, žena? – Znepokojil sa Pán. – Zlož si bremeno z pliec, sadni si a oddýchni si.
— Ďakujem, nebudem dlho, – odvetila žena. – Len sa ťa niečo spýtam a okamžite idem ďalej! Ak by sa niečo počas tejto chvíľky stalo? Nikdy si to neodpustím!
– Čo nie si pripravená odpustiť si?
– Ak sa niečo stane s mojím dieťaťom. Práve som ťa prišla požiadať: Pane, zachráň ho a daj mu večnú spásu!
– Aj to robím, “povedal Pán vážne. ,,Dal som ti niekedy dôvod pochybovať o mojej práci?“
– Nie, to nie, ale … V tomto živote existuje toľko nebezpečenstiev, zlý vplyv, ostré zákruty! A je v takom veku, že chce vyskúšať všetko, dostať sa všade, nejako sa presadiť. Veľmi sa obávam, že sa nechá uniesť v zákrute, že spadne a bude zranený.
Nabudúce bude opatrnejší, pretože na vlastnej koži vyskúša, aká bolesť to je, “odpovedal Pán. – Toto je veľmi dobrá skúsenosť! Prečo ho nechceš nechať učiť sa?
– Pretože ho chcem uchrániť od bolesti! – matka horlivo zvolala.,,Vidíš, vždy so sebou nosím vrece slamy, aby som ho položil tam, kde môže spadnúť.“
– A odomňa chceš, aby som ho obložil slamou zo všetkých strán? No, pozeraj!
A Pán okamžite vytvoril celú hromadu slamy a hodil ju na svet. Ležala v kruhu okolo syna tejto ženy, chránila ho pred všetkými nebezpečenstvami, pred všetkými pokušeniami a lákadlami života a zároveň od života ako takého. Žena videla, ako sa jej syn snaží dostať cez slamu, ale márne. Syn pobehoval sem a tam, pokúsil sa rozbiť slamenný prsteň, upadol do zúfalstva a potom do hnevu. A nakoniec odniekiaľ nadobudol zápalku, využil to a slamu zapálil. Tá vzbĺkla, plamene zachvátili úpne všetko a celý obraz okamžite pohltil dym.
– Synček! – zakričala žena. – Syn môj, idem ti na pomoc!
– Chceš do ohňa hodiť ešte viac slamy? Spýtal sa Pán.
— Majte na pamäti: čím viac slamy rodičia kladú vôkol detí, tým silnejšia je snaha preraziť ju za každú cenu. Ak nebude úspešné, môže mu dokonca ísť o život.
Koniec koncov, nevie, čo je bolesť a čo je to slobodná voľba … Myslíte si, že je to vrece slamy, ale v skutočnosti je to vrece problémov. Obsahuje všetky hrôzy, ktoré cítite, všetok strach, ktorý vo vás žije, všetky obavy, s ktorými ste naplnení. Všetko, na čo myslíte a nad čím si robíte starosti, nadobúda silu a rastie, pretože tomu prikladáte dôležitosť a energiu. Preto je vaše bremeno také ťažké a váš chrbát taký unavený …
,,Takže by som sa nemala starať o svojho syna?“ To mi chceš povedať, Pane?
– Staraj sa – koľko sa ti len dá. Nemala by si sa však oňho obávať. Koniec koncov, tiež sa o neho starám. Dovoľ mi robiť si to svoje. Jednoducho sa nestavaj medzi nás! Chápem, je to záležitosť viery.