Po tom, čo som dnes videl v obchode, som cítel silnú potrebu o tom napísať. Prosím vás, aby ste mi vopred odpustili vyznenie článku, ale jednoducho nemôžem inak – prepadáva ma zúfalstvo a hnev. Prečítajte si prosím článok až do konca – viem, že je dosť dlhý, ale treba to povedať a zdieliť.
Dnes, keď som stál v rade v obchode so synom, videl som pred nami otca so šesťročným chlapcom. Malý chlapec sa veľmi nesmelo opýtal otca, či by sa nedalo kúpiť zmrzlinu po ceste domov. Otec sa naňho pozrel a štekal na neho, aby ho nerozptyľoval, stál pri stene a mlčal. Chlapec okamžite klesol a pritlačil sa k stene.
Náš rad trochu pokročil, a tak sa chlapec opäť priblížil k otcovi a potichu si pohmkával nejakú detskú pesničku. Zdá sa, že na výbuch zlosti, ktorý ho pred pár minútami zasiahol, už zabudol. Ale otec sa otočil a pokarhal chlapca za hluk. Chlapec sa od neho odtiahol a znova sa pritisol k stene.
Dokonca som sa zmiatol Ako mohol tento muž nevidieť to, čo som videl ja? Ako by nemohol vidieť toto úžasné stvorenie vo svojom tieni? Prečo na minútu bez váhania «vybije» všetko šťastie z vlastného dieťaťa? Prečo si neváž krátky čas, kedy môže byť pre svojho syna všetkým?
Pred pokladňou sme zostali traja a chlapec sa opäť vzdialil od steny a pristúpil k otcovi. Otec náhle odišiel z radu, chytil ho rukami za ramená a stisol ho tak, že sa dieťa od bolesti zaškerilo: «Ak začujem ďalší zvuk alebo sa vzdiališ od steny, dostaneš doma! » Chlapec sa opäť prilepil k stene a už sa nepohol. Nevydal zvuk. Jeho krásna detská tvár zrazu zbledkla a prestala vyjadrovať emócie. Bol zlomeny. Otec sa s ním nechcel škriepiť a rozbiť dieťa je najjednoduchší spôsob «výchovy».
A potom čudujeme, prečo deti vyrastajú «rozbité».
Budem ostrý. Veľa ľudí vidí, ako komunikujem so svojím synom, a chvália ma za to, že svojho syna milujem viac, ako iní otcovia milujú svoje deti. Sakra! Tomu nerozumiem a ani nikdy nebudem. Milovať syna, vychovávať syna, hrať sa so synom sú úlohy, ktoré zvládnu nielen superotcovia. Toto je pre každého otca. Je vždy. Bez výnimiek. Nie je na mne nič zvláštne. Som otec, ktorý svoje dieťa miluje a pre jeho dobro, bezpečnosť a zdravie urobí všetko. Radšej by som dostal lopatou do tváre alebo kladivom do prsta, ako by som mal syna ponížiť alebo «nasadiť» .
Od dokonalého otca mám ďaleko. Ale, sakra, dosť dobré na to, aby dal svojmu synovi najavo, že s akýmkoľvek ťažkosťami v živote sa môže cítiť najlepšie. Prečo? Pretože si uvedomujem, aký vplyv má otec na život dieťaťa a mieru jeho sebavedomia. Chápem, že všetko_ čo edy urobím alebo poviem svojmu synovi, sdtrebe ako špongia – v dobrom a zlom. Nerozumiem len jednej veci – ako si to ostatní otcovia neuvedomujú?!
Otcovia! Rozžiaria sa vám tváre, keď ráno vidíte svoje dieťa alebo sa vraciate z práce? Chápete, že morálne hodnoty vašich detí sú založené výlučne na tom, čo vidia na vašich tvárach?
Rozumiete, že dieťa sa považuje za takého, ako ho voláte? Že šudia veľmi často začnú dodržiavať nálepky, ktoré sú na nich nalepené? Ako často hovoríte svojmu dieťaťu: «Toto je tá najhlúpejšia vec, na ktorú si môžete myslieť», «Toto je tá najsmiešnejšia vec, ktorú môžete urobiť»? Veríte, že vaše dieťa je idiot? Pretože už veril. Bravo! Zamyslite sa nad tým.
Otcovia! Naozaj si myslíte, že by vám niekto uveril, že sa nemôžete na 20 minút vzdialiť od počítača alebo televízora, aby ste sa mohle hrať so svojim dieťaťom? Neuvedomujete si, že miera dôvery detí krodičom bude úplne závisieť od toho, či sa s nimi hrajú a nakoľko sú do hry zapojené? Uvedomujete si, aké škody napáchate na deťoch, keď sa s nimi nehráte každý deň?
Myslíte si, že sa iekto pustí do tejto hlúpej a lacnej výhovorky, že hnev je niekedy alebo dokonca často potrebný c procese výchovy? Chápete, že hnev je takmer vždy emóciou ľudí, ktorí chcú ovládať druhých, no nie sú schopní ovládať seba? Vedeli ste, že existujú úžasné knihy a celé kurzy, ktoré vás môžu naučiť viac? A čo je najdôlržitejšie, všímate si, ako rýchlo sa dieťa zrpti alebo vymkne spod kontroly, keď v rodine vládne hnev?
Ste natoľko otužilí a necítite už detskú dušu, že necítite ani depresiu, keď vo vašej prítomnosti cúvnu alebo sa krčia? Je toto to jediné, čo od nich chceš? Aby vás bez výhrad poslúchali a báli sa vás?
Oteckovia! Neuvedomujte si silu dotyku? Nechápete, aké spojenie vzniká, keď hladíte dieťa po chrbte alebo bruchu a ukladáte ho do postele? Zobuďte sa ockvia! Tieto jedinečné vzácne duše sú zverené do vašej starostlivosti a všetko cítia veľmi jemne. Čokoľvek im poviete alebo nepoviete, sa odrazí na ich schopnostiach, äspechu a šťastí neskôr v živote.
Nechápete, že deti budú robiť chyby, veľa chýb? Neuvedomujete si, akú škodu robíte tým, že svojmu dieťaťu znova a znova strkáte nos do jeho zlého správania alebo zlyhania? Máte predstavu, aké ľahké je ponížiť dieťa? Asi to isté, ako keby ste povedali: «Čo si to urobil, ty hlupák? » alebo «Idiot, koľko ti toho môžem povedať… »
Spýtam sa vás, pozreli ste sa niekedy do slzami opuchnutých očí rodičov, ktorým práve zomrelo dieťa?
Musel som.
Plakali ste niekedy na detskom pohrebe?
Vzlykal som.
Dotkli ste sa niekedy drevenej škatule s dieťaťom vo vnútri? Dieťa, ktorého smiech už nikdy nebude počuť?
Dotkol som sa.
A modlím sa k Bohu, aby to nemusel robiť nikto iný.
Oteckovia! Je čas povedať deťom, že ich máte radi. A hovoriť to stále. Je čas radovať sa z ich 20 000 otázok denne a ich neschopnosti robiť všetko tak rýchlo, ako by sme chceli. Z ich mimiky a nesprívne vyslovených slov. Je čas radovať sa zo všetkého, čím sú naše deti…
Je čas položiť si otázku: «Čo môžem urobiť, aby som bol dobrým otcom?» Stanovte si priority. A naozaj sa ním stať.
Je čas ukázať synom na príklade, ako sa správať k žene, a ukázať dcére, aké zaobchádzanie by mala očakávať od muža. Čas ukázař veěkorysosř, súčit a empatiu. Je čas ukázař deřom príkladom a nie slovami, čo je zdravý životný štýl, rodové roly a správne sociálne normy. Je na čase pochopiř, že nálepky ako «tomboy» pre dievčatá alebo «že si ako žena» pre chlapcov nie sú normálne. Deti majú svoje názory a preferencie a netreba im vnucovať stereotypy.
Otcovia! Hovorte ticho so svojimi synmi. Pokojne sa porozprávajte so svojimi dcérami. Čo si želáte pre svoje dieřa? Aby v škole nemal kamarátaov, nemal úctu k sebe? Alebo byl zvolený za predsedu triedy a mal pocit, že si zaslúží viac? Nevidíme, že je v našej moci, aby to deti pochopili? Neuvedomujete si, že našim deťom môžeme dať nástroje na sociálne prežitie?
A nevídite, aky vplyv máme na deti, keď hovoríme, že veríme v jednu vec a robíme inú? Keď deťom tak málo pomáhame pri výbere, aby otvorene zdieľali ich názor a žili podľa vlastných zásad?Nie je na nás, aby sme deťom hovorili, čo si majú myslieť. Môžeme im však pomôcť myslieť správne. A ak to urobíme, už sa nemôžeme starať o to, čo si vyberú pre seba a ako budú svoju voľbu brániť. Človek je celý život verný svojim presvedčeniam a presvedčeniam druhého – len kým sa nespáli.
Do pekla, otcovia! Každé dieťa má vrodené právo pýtať si zmrzlinu a nenechať sa za to ponížiť.Každé dieťa má vrodené právo pýtať si zmrzlinu a nekrčiť sa kvôli nej v kúte, pretože
človek, ktorý by mal byť jeho hrdinom, je vlastne malý človiečik. Každé dieťa má vrodené právo byť šťastné, smiať sa, baviť sa a hrať sa. Prečo im to nedovolíte? Každé dieťa na Zemi má právo na otca, ktorý najprv myslí a potom hovorí; otca, ktorý chápe, aká veľká moc mu bola daná – formovať život iného človeka ; otca, ktorý miluje svoje dieťa viac ako televíziu a športové hry; otca, ktorý miluje svoje dieťa viac ako svoje haraburdy; otca, ktorý svoje dieťa viac ako svoj čas. Každé dieťa si zásluží superhrdinského otca.
Možno je pravdou, že nie všetci otcovia si svoje deti zaslúžia.
Možno je pravdou, že mnohí otcovia vôbec nie sú otcami.
Ospravedlňujem sa za tvrdé vyjadrenia. Asi sa časť mňa cíti ako zbabelec, že som tomu človeku v rade v obchode nič nepovedal. Nech je to moja ľútosť. Myslím, že časť mňa cíti, že ak si čo i len jeden otec prečíta tento text a rozhodne sa stať sa lepším, ak sa život čo i len jedného dieťaťa stane o niečo ľahším, pretože sa moje slová dotkli jeho otca, každá sekunda času, ktorý som strávil písaním tohto článku, bola nie nadarmo.