Keď sa moja mama nahnevala alebo bola nespokojná, začala sa ku mne správať tak, akoby som tam ani nebola. V takých chvíľach som bola pre ňu neviditeľná, len nejaký prízrak alebo priehľadné okno. Keď som bola malá, mohla som mať tak šesť alebo sedem rokov, všetko sa vo mne búrilo z jej zamračeného pohľadu. Plakala som a prosila ju, aby povedala čo len slovo, ale ona mlčala.
Celé detstvo som okolo nej chodila od strachu po špičkách. Cítila som sa, akoby som bola za trest zavretá niekde na povale, ale trest bol oveľa rafinovanejší a nie taký zjavný. Do štyridsiatky som si neuvedomovala, že je to taký druh násilia.
Tento prípad nie je ojedinelý. Deti, ktoré vyrastali uprostred verbálneho a emocionálneho násilia, si často myslia, že takéto správanie je normálne a mylne sa domnievajú, že je to tak vo všetkých rodinách.
Nie je prekvapením, že v spoločnosti existuje veľa rozdielnych názorov na to, čo vlastne je domáce násilie. Väčšina ľudí je ochotná uznať ako problém fyzické týranie , činy, ktoré zanechávajú viditeľné modriny alebo zlomeniny. Avšak mnohí ľudia nechápu, kde končí neschopnosť zvládnuť vlastné emócie (napríklad rozčúlenie) a kde začína násilie voči inej osobe.
Nezáleží na tom, či ide o vedomý pokus o manipuláciu a ovládnutie toho druhého, alebo sa násilník sám pred sebou ospravedlňuje tým, že ten druhý ho „vyprovokoval“. Obidva prípady patria k násiliu.
Na rozdiel od verejnej mienky výskumy veľmi jasne ukazujú, čo robí s mozgom dieťaťa emocionálne a verbálne násilie: doslova mení jeho štruktúru.
Z takýchto detí vyrastú dospelí ľudia, ktorí nedôverujú svojim pocitom a ktorí majú vážne problémy zvládnuť svoje emócie. Rozvinie sa u nich nebezpečný štýl pripútania, ktorý ich vzďaľuje od vlastných pocitov (vyhýbavý štýl) alebo sú veľmi zraniteľní a citliví na odmietnutie (úzkostný štýl). Keďže majú sklon vnímať verbálne násilie ako normu, môžu sa ocitnúť vo vzťahu s niekým, kto ich bude verbálne týrať.
Väčšinou, keď si predstavíme verbálne násilie, vynorí sa nám v mysli krik a rev, ale pravdou je, že najtoxickejšie násilie je tiché a bez slov. Prečítajte si znovu príbeh, ktorým sa začína tento článok a všimnite si, že v tomto prípade je prejavom násilia mlčanie matky.
Mlčanie ako prejav násilia: čo je to a prečo je deštruktívne
Lea, 38 rokov, mi napísala o svojom prvom manželstve:
Stala sa zo mňa úbohá bytosť, úpenlivo som ho prosila, aby mi povedal, že aj napriek hádke ma ešte stále miluje, ale on neodpovedal. Prosila som ešte naliehavejšie, plakala som, ale on len sedel na gauči s kamennou tvárou. Potom som sa začala ospravedlňovať, hoci hádku začal on a ja som nič zlé neurobila.
Tak veľmi som sa bála, že odíde. Jeho správanie som nepovažovala za násilie alebo manipuláciu, až kým som v 35 rokoch nešla na terapiu. Žila som s ním 12 rokov a vôbec mi nenapadlo, že niečo nie je v poriadku.
Lein príbeh nie je výnimkou, nie je jediná, kto takéto správanie svojho partnera roky považovala za normálne. Násilie v podobe mlčania sa dá ľahko ospravedlniť alebo odmietnuť: „len sa mu nechce hovoriť“, „iba sa snaží usporiadať si myšlienky“, „nechce mi úmyselne ublížiť“ alebo „možno som naozaj precitlivená, ako tvrdí“.
Deti si osvojujú nielen informácie, ktoré prijímajú zo slovného týrania (napr. „prečo som ťa len porodila“, „si odporný“, „mám s tebou len problémy“ atď.), ale z mlčania rodičov si utvárajú svoje predstavy o svete a svoje chápanie toho, ako sa ľudia správajú vo vzťahoch.
Rozlišujeme niekoľko typov násilia formou mlčania: prázdna stena, ignorovanie, pohŕdania a odmietanie emocionálneho kontaktu. Všetky majú rovnaký cieľ – vyčleniť osobu von z kruhu, vyvolať v nej negatívne pocity voči sebe a upevniť si svoje mocenské postavenie.
Prázdna stena alebo uzatvárať sa pred potrebami druhého
Týmto správaním sa zaoberá množstvo štúdií a má dokonca vlastnú skratku DM/W (Demand/Withdraw). Ide o vzťah, kde jeden „žiada“ a druhý sa „odťahuje“ a je považované za jednu z najtoxickejších vzťahových schém.
Schéma prázdnej steny znamená koniec dialógu a vyjadruje, že osoba, ktorá dialóg iniciovala, sa vzdala.
Keď sa takto zachová rodič voči dieťaťu, jasne mu tým dáva najavo, že myšlienky a pocity dieťaťa nemajú preňho žiadnu hodnotu a nezaujímajú ho. A keďže dieťa potrebuje lásku a podporu rodiča, vníma túto situáciu ako lekciu „pravdy“ o sebe samom.
Keď sa takto zachová dospelý človek k svojmu partnerovi, ide jednoducho o demonštráciu moci a druhému oznamuje: to, čo chceš, čo si myslíš, čo cítiš, nemá v našom vzťahu žiadny význam.
Ignorovanie alebo bojkotovanie
Deti reagujú obzvlášť citlivo na to, keď predstierate, že ich nevidíte ani nepočujete, najmä ak to používate ako trest. Malé dieťa sa môže cítiť opustené alebo vyčlenené z rodiny, staršie dieťa môže prežívať bolesť z odmietnutia a zároveň hlboký hnev. Takto o tom hovorí Ella:
Keď som otca sklamala, okamžite sa so mnou prestal rozprávať, čo bývalo veľmi často. Dôvodom mohli byť zlé známky v škole, slabé výsledky v športe, čokoľvek. Vždy opakoval: „Musíš sa vzchopiť. Si veľmi citlivá, vo svete prežívajú len tí najsilnejší.“ A moja mama zastávala rovnaké zásady.
Keď som bola tínedžerkou, cítila som hnev na obidvoch rodičov, ale zároveň som bola presvedčená, že vina je na mojej strane, lebo som ich sklamala. Bola som jedináčik a nemala som sa s kým porovnávať. A keď som bola na vysokej škole, cítila som sa naozaj veľmi zle. Našťastie ma zachránil úžasný terapeut.
Partneri používajú bojkot aj na to, aby svoju polovičku ponížili, zneistili a zastrašili, aby ju „zrazili na kolená“.
Týmto spôsobom sa druhý partner začne cítiť zraniteľný a bez citovej opory a bude poddajnejší a lepšie ovládateľný.
Pohŕdanie a výsmech
Vysmievať sa niekomu, dráždiť ho grimasami alebo vyjadrovať znechutenie prevracaním očí môže byť tiež nástrojom násilia, ktorým vyjadrujeme aj mlčky znevažovanie a ponižovanie.
Násilník si však takéto gestá neprizná a obviní vás z precitlivenosti („pozri, aký si mäkký“), z nedotklivosti („všetko ti stále prekáža“) alebo z nedostatku zmyslu pre humor („nechápeš srandu“).
Nemýľte sa: aj toto je násilie. Na to, aby ste niekoho označili za hlupáka a ponížili ho, nepotrebujete nutne slová.
Odmietanie citového kontaktu
Toto je pravdepodobne najrafinovanejšia forma násilia, najmä ak ide o dieťa: úmyselné odmietnutie podpory, lásky a starostlivosti, teda všetkého, čo dieťa potrebuje pre svoj vývoj. Dieťa, samozrejme, nechápe, o čo je ochudobňované, ale cíti osamelosť a prázdnotu vo svojom srdci.
Ani dospelý partner, s ktorým sa takto zaobchádza, to nemá o nič ľahšie, pretože keď sú vaše citové potreby nenaplnené, ešte viac ich potrebujete uspokojiť a niekedy sa stávate ešte závislejší od svojho partnera.
Pôsobí to nelogicky, ale je to pravda. Odopieranie citového kontaktu je mocným nástrojom tých, ktorí túžia po moci a ovládaní.
Násilie je násilie. Ak niekto používa slová alebo mlčanie k tomu, aby ste sa cítili bezcenní a bezmocní, pácha násilie. Zapamätajte si túto jednoduchú pravdu.