Keď som sa v ten večer vrátil domov, moja žena práve prestierala stôl. Vzal som ju za ruku a povedal som jej, že sa musíme porozprávať. Sadla si a začala pokojne večerať. Opäť som zbadal v jej očiach bolesť.
Hneď som pochopil, že by som nemal s ničím začínať. Ale musel som to urobiť. Chcel som sa rozviesť. Pokojne som túto tému nadhodil. Nevyzerala nahnevaná. Len sa ma miernym hlasom spýtala: „Prečo?“.
Neodpovedal som. Až to ju nahnevalo. Zrazu začala kričať, že nie som chlap. V ten večer sme sa už nerozprávali. Plakala. Vedel som, že chcela vedieť, čo sa stalo s naším manželstvom. Ale bolo mi ťažké priznať, že moje srdce patrí niekomu inému – Jane. Že ju už nemilujem. Bolo mi jej skrátka ľúto.
S hlbokým pocitom viny som pripravil rozvodové papiere, v ktorých stálo, že jej nechávam náš dom, auto a 30 % podiel v mojej spoločnosti. Prečítala to a papiere roztrhala na kusy. Žena, s ktorou som prežil desať rokov, sa mi odcudzila. Bolo mi ľúto, že so mnou premárnila toľko času, ale svoje slová som nemohol vziať späť – miloval som inú. Nakoniec sa rozplakala. Na to som čakal. Jej slzy boli pre mňa akýmsi oslobodením. Myšlienka na rozvod, ktorou som bol posledných pár týždňov posadnutý, bola čoraz jasnejšia a zreteľnejšia.
Na druhý deň som prišiel domov neskoro a zastihol som ju sedieť za stolom a písať. Nechcel som večerať, ale išiel som rovno do postele, pretože som bol veľmi unavený po náročnom dni s tou druhou. Keď som sa po nejakej chvíli zobudil, stále sedela za stolom a písala. Ale bolo mi to jedno, prevrátil som sa na druhý bok a znova som zaspal.
Ráno ma oboznámila so svojimi podmienkami rozvodu. Nič odo mňa nechcela, len aby som rozvod odložil o mesiac. Žiadala ma, aby som počas toho mesiaca žil tak ako doteraz, aby som sa o to veľmi snažil. Dôvod bol jednoduchý: náš syn mal mať skúšky a nechcela, aby bol z nášho rozchodu rozrušený.
Nevadilo mi to. Ale mala ešte jednu podmienku: mal som ju každý deň po celý ten mesiac odniesť na rukách z izby až k vchodovým dverám, tak ako v náš svadobný deň. Pomyslel som si, že sa zbláznila. Ale aby som nepokazil náš vzťah počas posledných spoločných dní, prijal som túto čudnú požiadavku.
Povedal som Jane o podmienkach rozvodu, ktoré stanovila moja manželka. Zasmiala sa a pohŕdavo povedala, že je to absurdné. Ale že napriek tomu, čo si moja žena vymyslela, bude to musieť prijať.
Odkedy som požiadal o rozvod, s manželkou sme nemali žiadny telesný kontakt. Takže keď som ju prvý deň niesol na rukách, bolo mi to trápne. Náš syn sa pozeral a tlieskal, bol šťastný, že otecko nosí mamu. Zranilo ma to. Ale moja žena mi potichu povedala: „Nepovedz synovi o rozvode.“ Prikývol som, trochu zneistený. Pustil som ju na zem pred vchodovými dverami a odišla do práce. A ja som odišiel do kancelárie.
Druhý deň bol pre nás oboch ľahší. Pevne ma držala. Cítil som jej voňavku. Uvedomil som si, že som sa na túto ženu už veľmi dlho nepozeral. Uvedomil som si, že už nie je mladá. Jemné vrásky na tvári, šedivé vlasy… Naše manželstvo sa na nej podpísalo.
Na štvrtý deň, keď som ju vzal na ruky, pocítil som, že k nej začínam niečo cítiť. Táto žena mi darovala desať rokov svojho života. Na piaty a šiesty deň som cítil, že pocit blízkosti silnie. Jane som o tom nepovedal. Takto nenápadne preletel takmer mesiac. Možno ma každodenný tréning posilnil.
Ale jedného rána nevedela, čo si obliecť. Vyskúšala si veľa šiat, ale nenašla také, ktoré by jej sadli.
Vzdychla si a povedala, že všetky šaty sú jej príliš veľké. A ja som si zrazu uvedomil, že veľmi schudla. Asi preto mi nerobilo problém nosiť ju na rukách. Pomyslel som si: „Koľko horkosti a bolesti sa v nej skrýva!“ Mimovoľne som natiahol ruku a pohladil ju po hlave.
V tej chvíli vošiel náš syn a povedal mi, že je čas, aby som matku odniesol dolu. Pohľad na otca nesúceho matku na rukách sa preňho stal neoddeliteľnou súčasťou života. Manželka požiadala syna, aby podišiel a pevne ho objala. Odvrátil som sa, pretože som sa bál, že si svoje rozhodnutie v poslednej chvíli rozmyslím.
Vzal som ju na ruky, chytila ma okolo krku a ja som si ju k sebe pritiahol ešte pevnejšie. Bolo to ako v deň našej svadby. Len ma zarmútilo, aká je chudá.
Keď som ju posledný deň vzal na ruky, nevládal som urobiť ani krok. Náš syn odišiel do školy. Pevne som ju objal a povedal som jej, že som si ani nevšimol, kedy sa z nášho života vytratila intimita.
Odišiel som do kancelárie. Vyskočil som z auta a ani som za sebou nezavrel dvere. Bál som sa, že keď sa čímkoľvek zdržím, môžem si to rozmyslieť. Vošiel som do kancelárie. Jana mi otvorila dvere a ja som jej povedal: „Prepáč, Jana, ale nerozvediem sa“.
Prekvapene sa na mňa pozrela a chytila mi čelo. „Máš horúčku?“ Odtiahol som jej ruku a povedal: „Prepáč, Jana, ale nerozvediem sa. Moje manželstvo sa stalo všedné, lebo som si nevážil detaily nášho života, nie preto, že by sme sa už nemilovali. Teraz si uvedomujem, že tak ako som ju v náš svadobný deň niesol na rukách do domu, budem ju tak nosiť, kým nás smrť nerozdelí“. Jane začal dochádzať význam mojich slov. Dala mi facku, zavrela dvere a rozplakala sa.
Zišiel som na ulicu a vybral som sa domov. Cestou som sa zastavil v kvetinárstve a kúpil som pre svoju ženu kyticu kvetov.
Predavačka sa ma spýtala, čo napíšem na kartu. Usmial som sa a napísal som: „Každé ráno ťa budem nosiť na rukách, kým nás smrť nerozdelí“.
V ten večer som prišiel domov s kyticou kvetov a úsmevom na tvári som vošiel do spálne. Moja žena ležala na posteli. Mŕtva.
Už niekoľko mesiacov bojovala s rakovinou a ja som bol taký zaneprázdnený románikom s Janou, že som si to ani nevšimol. Moja žena vedela, že čoskoro zomrie a chcela ma ochrániť pred hnevom nášho syna v prípade rozvodu. Chcela, aby som v očiach syna zostal milujúcim manželom…
Malé detaily sú vo vzťahu veľmi dôležité. Nie je to dom, auto ani peniaze v banke. Tieto veci vytvárajú prostredie priaznivé pre šťastie, ale samy o sebe šťastie neprinášajú.
Nájdite si preto čas na to, aby ste boli svojmu manželskému partnerovi dobrým priateľom a venujte pozornosť maličkostiam, ktoré medzi vami vytvárajú intimitu. Nech je vaše manželstvo šťastné!
Ak sa o tento príbeh nepodelíte, samozrejme, nič sa nestane. Ale ak sa oň podelíte so svojimi priateľmi, možno pomôže niekomu zachrániť manželstvo!
Mnoho životných zlyhaní sa nám stane preto, lebo si neuvedomujeme, ako blízko sme boli k úspechu, ale vzdali sme to.