Ľudia často chodia k psychológom z jediného dôvodu, aby okamžite utíšili bolesť a čo najrýchlejšie prestali cítiť…
Žijeme v rýchlej dobe. Rýchlo sa striedajú pocity. Nie je čas na prežívanie bolesti.
Ľudia často chodia k psychológom z jediného dôvodu, aby okamžite utíšili bolesť a čo najrýchlejšie prestali cítiť a potom sa opäť naháňali, za životom, do práce, k rodine. Ako roboty. Aby žili a o nič sa nestarali. Aby žili a nenechali sa rušiť dotieravými myšlienkami. Aby žili a necítili.
Pretože bolesť je o pocitoch. Je to indikátor. Kde je narušená integrita, tam to bolí. Kde je rana, tam to bolí. Kde je rana, tam to nemôže nebolieť. Ak je telo živé, reaguje bolesťou na zranenie, chorobu, či poruchu.
Existuje východisko: staňte sa kyborgom, potom vás nič nebude bolieť. Vôbec nikdy. Ale potom si neužijete západ slnka, víno vám nebude chutiť a mačka vás nebude dojímať. Aj to je o pocitoch.
Aj toto sa vám bude páčiť – Muži majú všetko jednoduché, ženy zložité. Viete prečo?
Rana sa nezahojí okamžite. Môžeme ju natrieť anestetickou masťou, či obviazať, aj tak sa nezahojí skôr, ako sa spustia všetky obranné a regeneračné mechanizmy. Krv nemožno donútiť, aby sa rýchlejšie zrážala, ani bunky, aby sa rýchlejšie regenerovali. Všetko prebieha svojou vlastnou rýchlosťou a vo svojom vlastnom čase.
Rovnako je to aj so psychikou. Musíme ju nechať prejsť všetkými fázami. Netreba ju zámerne spomaľovať (netreba jatriť ranu) ani urýchľovať (natierať jednu mastičku za druhou). Treba to nechať PREBOLIEŤ.
Strata bolí. Rozlúčka bolí. Zlá správa bolí. Správa bez odpovede bolí. Drsné slovo bolí. Neláska bolí. Ignorovanie bolí. Žiarlivosť bolí.
Netreba však utekať, zachraňovať sa, ale prežívať. Treba byť chorý. Tak ako pri chrípke, musíte ju vyležať v posteli a popíjať čaj s citrónom. Treba prijať bolesť aj tento stav. Treba si priznať a pomenovať to, čo cítiš. „Áno, žiarlim.“ „Áno, bojím sa, že ju stratím, bojím sa na smrť.“ A cítiť. Plakať. Hnevať sa. Vylievať si zlosť. Trpieť pri pohľade na fotografie. Písať hlúpe listy. Netreba ich posielať, ale písať. Treba venovať určitý čas prežívaniu bolesti zo vzniknutej situácie. Pobudnúť v bolesti. Nerozmazávať ju. Neprepínať sa na niečo iné. Nerozptyľovať sa. Špeciálne si vyčleniť čas na vedomé prežívanie bolesti.
Psychika sama zapne svoje obranné mechanizmy. Ak jej nebudete prekážať, tak ich zapne. Časom to prebolí, nastúpi apatia a ľahostajnosť. Potom príde pokojné pochopenie toho, čo sa stalo. Napokon nasleduje prijatie situácie a túžba ísť ďalej. To je to, čo ste chceli hneď na samom začiatku.
Viem, že je to zvláštny recept. Sami však viete, že každý liek proti bolesti raz prestane účinkovať. Aj rany prestanú bolieť, až keď sa zahoja.