Spoločenská povinnosť
Vzťah k svojej matke – už pri letmom priblížení sa k tejto téme na sociálnych sieťach sa strhne „poriadna búrka“. Prečo? Čo robí toto puto takým jedinečným, že sa nedá za žiadnych okolností skutočne pretrhnúť? Znamená to, že my, dcéry a synovia, sme navždy odsúdení milovať ženu, ktorá nám dala život?
Jedným z najrozšírenejších mýtov v našej verejnej mienke je, že medzi matkou a dieťaťom existuje nekonečná, nezištná a vrúcna láska. Medzi súrodencami panuje konkurencia, v láske muža a ženy je niečo, čo ju môže zakaliť. A náklonnosť matky a dieťaťa je jediný cit, o ktorom sa hovorí, že sa rokmi nemení. Nie nadarmo ľudová múdrosť hovorí: „Nikto ťa nebude milovať tak ako tvoja matka“.
Už len samotná myšlienka „mám zlú matku“, dokáže človeka zničiť
Matka je posvätná. Aj v dnešnej dobe, keď sa tradičné rodiny rozpadajú, všetky druhy rolí – od rodičovských až po sexuálne – sa menia, sa snažíme udržať si niečo stabilné, niečo, čo obstálo v skúške času. A tak sa aj tradičný obraz matky upevňuje viac ako kedykoľvek predtým. Samotné spochybňovanie jeho opodstatnenosti je neznesiteľné.
Už len samotná myšlienka „mám zlú matku“, je schopná človeka zničiť. Nie náhodou je v rozprávkach zlá čarodejnica vždy macocha. To svedčí nielen o tom, aké ťažké je pripustiť si negatívne city voči vlastnej matke, ale aj o tom, aké rozšírené sú takéto city.
Pôvodné splynutie
Naše vzťahy sú nejednoznačné, rozporuplné. Miera blízkosti, ktorá spočiatku existuje medzi matkou a dieťaťom, vylučuje možnosť vytvorenia komfortného vzťahu. Spočiatku dochádza k úplnému splynutiu: všetci sa rodíme za tlkotu matkinho srdca. Neskôr sa pre dieťa stáva ideálnou všemocnou bytosťou, schopnou uspokojiť všetky jeho potreby a požiadavky.
Okamih, keď si dieťa uvedomí, že matka nie je dokonalá, je preň šokujúci. A čím matka menej uspokojuje skutočné potreby dieťaťa, tým je jeho šok silnejší: niekedy môže vyvolať hlboký odpor, ktorý potom prerastie do nenávisti. Všetci poznáme chvíle trpkého detského hnevu, keď matka nesplnila naše túžby, veľmi nás sklamala alebo zranila. Dá sa povedať, že sú nevyhnutné.
Takéto chvíle nevraživosti sú súčasťou vývoja dieťaťa. Ak sú ojedinelé, všetko je v poriadku. Ak nás však nepriateľské pocity trápia dlhodobo, stáva sa z nich vnútorný problém. Častejšie sa to stáva u detí, ktorých matky sú príliš zahľadené do seba, depresívne, prehnane náročné alebo naopak, sú vždy stoja stranou.
Takmer žiadny dospelý alebo dokonca ani veľmi nešťastné dieťa sa však skutočne neodváži spáliť všetky mosty
Matka a dieťa doslova splynuli a sila emócií v ich vzťahu je priamo úmerná intenzite tohto splynutia. Jedináčikovia alebo tí, ktorí vyrastali v neúplnej rodine, si ešte ťažšie pripúšťajú, že pociťujú voči matke nevraživosť.
„Odkedy si pamätám, vždy som bol hlavným zmyslom jej života,“ hovorí 33-ročný Roman. – Je to veľké šťastie, ktoré nie je dané každému – ale nie je to ani ľahké bremeno. Mne sa napríklad dlho nedarilo s nikým chodiť, mať vôbec nejaký osobný život. Nedokázala sa o mňa s nikým deliť!“ Dodnes sú jeho väzby s matkou veľmi silné: „Nechcem sa od nej úplne vzdialiť, našiel som si byt v blízkosti, len dve zastávky od nej… Aj keď chápem, že tento vzťah ma pripravuje o skutočnú slobodu.“
Takmer žiadny dospelý, ba ani veľmi nešťastné dieťa sa v skutočnosti neodváži spáliť všetky mosty. Popierajú, že sa na matku hnevajú, snažia sa ju pochopiť, nachádzajú výhovorky: ona sama mala ťažké detstvo, ťažký osud, nemala dobrý život. Všetci sa snažia správať „ako by bolo, keby“… Ako by bolo, keby bolo všetko v poriadku a srdce tak veľmi nebolelo.
Zadlžený od narodenia
Všetci bez výnimky máme pocit, že sme neboli milovaní tak, ako sme mali byť.
Máme právo necítiť takúto lásku, ale neodvážime sa toto právo využiť.. Pretrváva v nás detská neukojiteľná túžba po dobrom rodičovi, túžba po nehe a bezpodmienečnej láske. Všetci bez výnimky cítime, že sme neboli milovaní tak, ako sme mali byť. Myslím, že žiadne dieťa nikdy nemalo presne takú matku, akú potrebovalo.
Ešte ťažšie je na tom ten, kto má so svojou matkou komplikovaný vzťah. V našich predstavách neexistuje rozdiel medzi všemohúcou matkou, ktorú poznáme z detstva, a reálnym človekom. Tento obraz sa nemení ani časom: je v ňom hĺbka detského zúfalstva, keď sa matka niekde zdržala a my sme si mysleli, že sa stratila a už nepríde, a neskôr rozporuplné pocity.
Iba „dostatočne dobrá“ matka nám môže pomôcť na ceste k samostatnosti v dospelosti. Tým, že uspokojuje nevyhnutné potreby svojho dieťaťa, mu matka dáva najavo, že život stojí za to žiť. Na druhej strane neskáče, aby splnila každé aj to najmenšie želanie. Tým mu dáva ďalšiu lekciu: kto chce dobre žiť, musí byť samostatný.
Strach stať sa takou istou
Keď sa Viera a Mária stali matkami, nevadilo im, že ich matky trávia čas s vnúčatami. Skôr dúfali, že sa z ich „zlých“ matiek stanú aspoň „dobré“ staré mamy. Pred narodením prvého dieťaťa Viera našla amatérsky film, ktorý natočil jej otec v čase jej detstva. Z obrazovky na ňu hľadela vysmiata mladá žena s malým dievčatkom v náručí.
„Zahrialo ma to pri srdci,“ spomína si. – V podstate sa náš vzťah pokazil, keď som sa dostala do puberty. Ale predtým to vyzeralo, že mama je šťastná, že som na tomto svete. Som si istá, že len vďaka tým prvým rokom života som bola schopná stať sa dobrou matkou pre svojich dvoch synov. Keď ju však dnes vidím, ako sa hnevá na moje deti, všetko sa vo mne prevráti – hneď si spomeniem, akou sa stala.
Mária, podobne ako Viera, si vzala svoju matku ako odstrašujúci príklad na budovanie vzťahu so svojimi deťmi. A vyšlo jej to: „Jedného dňa mi na konci dlhého telefonického rozhovoru dcéra povedala: „Mami, tak rada sa s tebou rozprávam.“ Položila som telefón a rozplakala som sa. Bola som šťastná, že sa mi podarilo vytvoriť si krásny vzťah s deťmi, a zároveň som v sebe dusila zatrpknutosť, pretože sama som taký vzťah nezažila.“
Nedostatok materinskej lásky v prvých rokoch života týmto ženám čiastočne nahradili iné ženy. Tie, ktoré im dokázali odovzdať svoju túžbu po dieťati, pomohli im pochopiť, ako vychovávať dieťa, milovať ho a prijímať jeho lásku. Vďaka takýmto ľuďom sa z dievčat, ktoré neboli dostatočne milované v detstve, môžu stať dobré matky.
V hľadaní ľahostajnosti
Keď je vzťah príliš bolestivý, je životne dôležité, aby sme si v ňom zachovali primeraný odstup. A trpiace dospelé deti hľadajú len jedno: ľahostajnosť. Táto ochrana je však veľmi krehká: stačí najmenší krok, gesto matky a všetko sa zrúti a človek je opäť zranený. Každý sníva o tom, že nájde nejaký druh psychickej ochrany… a priznáva, že ju nemôže nájsť.
„Snažila som sa od nej úplne „odstrihnúť“, presťahovala som sa do iného mesta,“ hovorí Anna. – Ale len čo počujem jej hlas v telefóne, akoby som dostala elektrický šok… Nie, nemyslím si, že aj teraz mi je všetko jedno.“ Mária si zvolila inú stratégiu: „Je pre mňa jednoduchšie udržiavať akýsi formálny vzťah, ako ho úplne prerušiť. S mamou sa vídame, ale veľmi zriedka.“ Dovoliť si nemať rád ženu, ktorá nás vychovala, a pritom príliš netrpieť, je nesmierne ťažké. Ale je to možné.
Takéto ľahostajnosť je však odtrpená. Prichádza, ak sa duši podarí prežiť dlhodobý nedostatok tepla, lásky a starostlivosti, pramení z našej potlačenej nenávisti. Bolesť z detstva nikam nezmizne, ale ľahšie sa nám pôjde vlastnou cestou, ak sa pokúsime urobiť si poriadok vo svojich citoch a oddeliť od nich vinu. Dospievať znamená oslobodzovať sa od toho, čo nám obmedzuje slobodu. Dospievanie je však veľmi dlhá cesta.
Zmeniť vzťah
Ak si dovolíte nemať rád svoju matku… Potom vám bude ľahšie? Nie. Nebude vám ľahšie, ani ak si to úprimne priznáte. Ale samotný vzťah sa tým určite zlepší.
Zmena štýlu vášho vzťahu s matkou ho urobí menej bolestivým. Ale tak ako v tangu sú na vzájomný pohyb potrební dvaja tanečníci, tak aj na zmenu vzťahu je potrebný súhlas matky aj dospelého dieťaťa. Prvý krok je vždy na strane dieťaťa. Pokúste sa rozložiť svoje protichodné pocity k matke na jednotlivé zložky. Kedy tieto emócie vznikli – dnes alebo v útlom detstve? Možno sú už niektoré z vašich výhrad premlčané.
Prerušením ťaživého vzťahu si matka a dieťa prestanú navzájom otravovať život a očakávať nemožné
Pozrite sa na svoju matku z iného uhla pohľadu. Predstavte si, ako by žila, keby vás nemala. A koniec koncov si priznajte, že aj vaša matka môže k vám prechovávať zložité city. Keď začínate budovať nový vzťah, je dôležité pochopiť, aké smutné je roztrhnúť osudové a jedinečné puto, zomrieť navzájom ako rodič a dieťa.
Pretrhnutím zložitého vzťahu si matka a dieťa prestanú navzájom otravovať život a očakávať nemožné a budú sa môcť k sebe správať chladnejšie a triezvejšie. Ich vzájomný vzťah bude pripomínať priateľstvo, spoluprácu. Budú si viac vážiť čas, ktorý im je poskytnutý, naučia sa dohodnúť sa, žartovať, zvládať svoje city. Skrátka, naučia sa žiť… s tým, čo aj tak nedokážu prekonať.