Raz som sa spýtala jedného človeka, ktorý mi bol veľmi drahý:
– Prečo sa naši blízki v starobe stávajú takými neznesiteľnými? Veď práve oni najlepšie vedia, čo nám najviac ublíži, poznajú všetky naše citlivé miesta a triafajú sa rovno do nich. Niekedy s mimoriadnou presnosťou, ba dokonca s potešením, pozorujú, ako to nami lomcuje.
Prečo sa naši blízki v starobe stávajú takými neznesiteľnými?
A tento múdry muž mi povedal.
– Vieš, človek počas svojho života dvakrát prechádza obdobím, kedy sa stáva neznesiteľným pre svojich najbližších. Je to zrejme preto, aby nás tak nebolela rozlúčka a odchod.
V období dospievania sa tínedžeri stávajú neznesiteľnými skôr, ako odídu a začnú žiť samostatný život. Svojich rodičov neraz tak vytáčajú, že tí sú napokon radi, keď konečne odídu z domu a osamostatnia sa. Všetky jemné putá sa popretŕhajú a rozlúčka s dieťaťom už nie je bolestivá. Nežnosť sa vytráca. To isté sa deje aj v starobe. Takto nás príroda pripravuje na poslednú rozlúčku. Čím neznesiteľnejší je člen rodiny v posledných rokoch života, tým ľahšia je rozlúčka, pretože všetky jemné väzby sa pretrhnú ešte počas jeho života. Zostáva len povinnosť a neha sa vytráca.
Horšie sú na tom tí, ktorí si v prvom aj druhom prípade uchovajú vo vzťahu nehu.
Niekedy táto neha ničí životy.