Keď je život rodičov v troskách alebo prečo by rodičia nemali žiť iba pre svoje deti!


Veľmi skoro sa vydávala, ledva ukončila strednú školu. Porodila dieťa a do roka druhé. Na kariéru, záľuby či dokonca vlastné koníčky jednoducho nezostával čas. Na programe dňa bolo varenie, umývanie, upratovanie…Netvrdím, že sa jej to nepáčilo alebo, že by jej rodina bola nešťastná, to nie. Synovia rástli, boli zdraví a plní radosti, pretože sa o nich mama starala. Stali sa pre ňu zmyslom života.

Ale prišiel moment keď deti vyrástli. Jeden odišiel študovať do zahraničia a druhý sa rozhodol založiť si rodinu a presťahoval sa, aby so svojou ženou žili vo vlastnom byte. A v tom okamihu sa jej zrútil svet. Vlastne, už jej nič nezostalo. Výsledok: je osamelá, zlomená a jej život je zrazu prázdny. V srdciach detí pretrváva neustály pocit viny za jej osamelosť.

Trochu iný príbeh. Ona otehotnela, no muž nepotreboval ani ju ani dieťa. Rozhodla sa teda bábätko vychovávať sama. Chlapec bol vždy obklopený starostlivosťou a láskou. Mama všetko ťahala sama, snažila sa poskytnúť synovi nádherný život. Zabudla na seba, na svoj vlastný život a sny.

Podarilo sa, vyrástol z neho úspešný mladík len žije s pocitom viny, že voči mame má nesplatený dlh. Výsledok: má 50 rokov, nie je ženatý, nemá deti, stále žije so svojou matkou a snaží sa splatiť svoj dlh. Jednoducho to nefunguje.

A ešte jeden príklad. Život tejto ženy nebol dokonalý: jej kariéra nevystrelila raketovou rýchlosťou do neba (aj keď sa naozaj snažila), nestretla princa na bielom koni a teda ani deti neprišli ako dúfala. A číslo v pase sa už pomaly blížilo k 40-tke. Takže sa rozhodla mať dieťa, pretože chcela mať v živote aspoň niečo. Ručičkami svojho dieťaťa chcela realizovať všetky plány, ktoré nedokázala dosiahnuť sama.

Chcela sa stať klaviristkou, ale jej matka to zakázala. Takže svoje dieťa už od útleho veku zapísala do umeleckej školy a čakala až sa z neho stane hviezdička aká je aj na oblohe. Ale dieťaťu sa klavír nepáčil, nenávidel ho celým srdcom avšak mame nebolo možné protirečiť. Koniec koncov, „mama ti dala celý svoj život“ tým sa všetko vysvetľuje. Výsledok: ,,hviezdička z neba “sa z dieťaťa nikdy nestala, práve naopak, stal sa z neho infantilný dospelý bez ambícií. Ale vie hrať na klavíri.

Koľko je takýchto príbehov? Koľkokrát rodičia obetovali život pre svoje deti, pre ich svetlú budúcnosť ale v konečnom dôsledku týmto konaním ublížili sebe a aj svojim deťom? Tieto príbehy sa nedajú zrátať, sú ich milióny. A to všetko kvôli tomu, že rodičia robia z detí – zmysel ich života. A to nie je úplne správne.

Problém rodičov a detí

Indická múdrosť hovorí: „Dieťa je hosťom vo vašom dome.“ Každý rodič si na to musí pamätať. Dieťa nie je váš majetok, je to človek, ktorý má svoj vlastný život, svoje záľuby, ciele, sny. Povinnosťou rodičov je poskytnúť mu šťastné detstvo, dať mu to najnutnejšie a nechať ho odísť, keď príde čas. Dieťa v živote rodičov nie je stredobodom vesmíru.

Zabezpečiť – v zmysle, dať mu čo potrebuje a nie obetovať pre dieťa všetko aby dostalo len to najlepšie. Neskladajte k nohám detí tieto obety, nepotrebujú ich. A ak to aj urobíte, deti by o tom nemali ani tušiť. Keď ich obviňujete za to, čo ste im dali, prebúdzate v nich pocit viny, povinnosť fiktívneho dlhu, ktorý vám musia splatiť.

A teda sú deti rodičom niečo dlžné? Podľa môjho skromného názoru, nie, nie sú im nič dlžné. Dospelý sa sami rozhodnú, kedy a či vlastne chcú mať deti. A prečo to robia? Aby prostredníctvom detí realizovali to, čo sa nepodarilo im? Aby sa o nich v starobe mal kto postarať? Priznajte si, že takéto názory sú absolútne egoistické. V prvom rade sa mi zdá, že všetko sa deje s cieľom dať tomuto svetu nový život, zažiť šťastie z materstva alebo otcovstva.

Pápež František povedal:

„Ježišovi rodičia išli do chrámu, aby potvrdili, že ich syn patrí Bohu a že oni sú iba ochrancami jeho života a nie vlastníkmi. To nás núti zamyslieť sa, milí rodičia, ,,že ste ochrancami života detí, a nie vlastníkmi. “

A ďalšia vec, je to váš život. Ak sa stanete rodičom, neprestaňte byť osobou. Vaše záujmy, osobný život a vaše sny nie sú o nič menej dôležité ako starostlivosť o dieťa. Nikdy na to nezabudnite.

Netreba žiť len pre deti a mať ich ako jediný zmysel života. Ľúbte vašu polovičku lebo deti odídu a vy spolu s vašim partnerom ostanete sami. Nemali by ste zanedbávať rodinu a vzťahy medzi príbuznými.

Majte sa radi. Keď ste boli dieťa, o čom ste snívali? No tak, spomeňte si. Splňte si svoje sny a skúste nájsť niečo nové, čo sa vám zapáči. Ako inak by ste napokon naučili dieťa milovať seba samého a dosahovať stanovené ciele?

Prosím vás nežite len pre deti. Je to samozrejme vaša voľba, vaša práca a nikto nemá právo hovoriť vám, ako na to. Ale popremýšľajte nad tým. Keď vidím deti, ktorých rodičia obetovali celý svoj život, nemôžem sa im pozrieť do očí. V ich očiach je obrovský pocit viny lebo nedokážu splatiť dlh svojim rodičom. Majú zlomené srdce. Rozhodli sa budovať svoje životy, ale stále sa nemôžu odpútať od toho, čo im urobili rodičia.

Ale nemalo by to tak byť. Deti by sa nemali cítiť previnilo za to, že sa rozhodli vybudovať si svoj vlastný život. Koniec koncov, ako inak môžu nájsť svoje šťastie? Nikto netvrdí, že by ste svoje deti nemali milovať – áno, milujte ich celým srdcom, dajte im šťastie a radosť, no nezabúdajte na to, že prílišná starostlivosť môže byť dvojsečná zbraň. A tiež nezabúdajte na to, že deti skôr či neskôr vyrastú a budú musieť túto starostlivosť opustiť.

Ako povedal Cooper, hrdina môjho obľúbeného sci-fi filmu: „Rodičia sa stali duchmi budúcnosti svojich detí.“ Aj ja sa nad tým zamýšľam a odporúčam to urobiť každému rodičovi, popremýšľať nad týmito slovami. Akým duchom pre vaše deti sa chcete stať vy, veľkou záťažou alebo jasnou spomienkou?