Moja priateľka je stará dievka. Má už 45 rokov, ale nikdy nebola vydatá. Všetku svoju energiu vložila do reklamného biznisu a v jej firme pracuje viac ako sto zamestnancov. Hovorí tromi jazykmi, chodí nakupovať do Dubaja a Amsterdamu, dovolenkuje na ostrove Kuramati a švihácky jazdí na svojom novučičkom BMW. Občas si dáme kávu v nejakom nóbl podniku, lenže zakaždým mám v jej spoločnosti chuť zatiahnuť brucho, dať si lakte zo stola, citovať Trumpa a hovoriť po čínsky.
Nikdy nevie relaxovať a pôsobí dojmom, že prehltla gitarový hmatník. Skôr než si objedná, pozrie sa na čašníka ako na plošticu – dá si zavolať šéfkuchára a podrobí ho skúške, potom sa prehrabuje v tanieri, akoby tam neboli cestoviny, ale dážďovky. Neviem si ju predstaviť vo vidieckych šatách, ako tancuje dominikánsku merengue, trhá sedmokrásky na venček, pospevuje si nejakú odrhovačku a pritom si robí šalát s avokádom a fetou, či vylihuje na lúke s románom pre ženy. Jediné, čo má, je podnikateľský plán, časový manažment, stratégia a túžba mať pri sebe muža, ktorý jej už vopred niečo dlhuje.
V skutočnosti príčina osamelosti takýchto dám leží niekde na povrchu.
Žene, ktorá sa riadi heslom „všetko zvládnem sama“, sa mení jej ženská energia na nepoznanie. Stáva sa tekutou a vodnatou ako melón, zatiaľ čo mužská energia v nej narastá a bobtná ako kysnuté cesto v mise.
Všetko sa v nej mení: chôdza, pohľad, držanie tela, mimika a dokonca aj spôsob, akým sa smeje. Opačné pohlavie pred takými ženami uteká kade ľahšie a nevolá ich na prechádzku do parku v Kjóte a už vôbec nie na chatu vo Feofánii, pretože muž vníma takú ženu ako chlapa a normálni muži nespávajú s mužmi.
Aby sme pochopili tento mechanizmus, treba si uvedomiť, kvôli čomu vzniká pár. V každom prípade nie kvôli sexu, pečiatke, kúpe snubného prsteňa či nejakému rozmaru, ale aby sa tí dvaja navzájom posilnili a získali niečo, čo sa nedá získať samému.
Harmonický pár tvoria ľudia, ktorí sú na rovnakej úrovni, ale majú diametrálne odlišnú energetickú štruktúru. Len vtedy dôjde k plnohodnotnej výmene. Ak má muž vrece jabĺk a aj žena má vrece jabĺk, nemajú si čo vymieňať a on je nútený presunúť sa k tej, ktorá má košík malín alebo vedro baklažánov.
Každý potrebuje partnera, nie vlastného klona, a už vôbec nie súpera.
Kde je konkurencia, tam je vojna, a kde je vojna, tam nie je miesto pre lásku.
Od takýchto dám často počúvam, že muž by mal byť silnejší ako ony. A tak čakajú na nejakého intelektuálneho a finančného „Ramba“ v čase, keď by sa mali vrátiť k svojej ženskej podstate a stať sa trochu slabšími. Trochu zraniteľnejšími. Trochu bezradnejšími. Trochu ženskejšími. Neopravovať vodovodný kohútik a pritom nahlas nadávať, ale požiadať o pomoc. Nevymieňať koleso a pritom mávať zdvihákom ako šatkou z vlny tibetskej kozy, ale zastaviť prechádzajúci taxík. Nedokazovať a pritom chrliť fakty a púšťať jedovaté sliny, ale presvedčivo rozprávať o svojich pocitoch. Buďte slabšie.
Na to, aby ste boli „vydatá“ nemusíte znovu vynaliezať koleso. Jediné, čo musíte urobiť, je zostať ženou.