Zeit: Kedy ste boli naposledy so svojimi deťmi v reštaurácii?
David Eberhard: Úplne nedávno. Prečo sa pýtate?
Zeit: Pretože majitelia reštauračných zariadení v Štokholme už majú plné zuby detí, ktoré sa nevedia správať. Jedna kaviareň dokonca zakázala vstup rodinám [s deťmi]. A to sa deje vo Švédsku, kde milujú deti.
Eberhard: Veľmi dobre viem, o čom hovoríte. Vždy sa nájdu deti, ktoré kričia, rozlievajú nápoje, behajú hore-dole alebo otvárajú dokorán vstupné dvere, keď je vonku mínus päť stupňov. A rodičia sedia nablízku a ani ich nenapadne zasiahnuť.
Zeit: Prečo teda deťom nedohovoria iní?
Eberhard: To si nikto nedovolí. Rodičom je veľmi nepríjemné, keď niekto kritizuje ich deti. Kedysi sme boli spoločnosťou dospelých ľudí. Mali sme jednotné zásady ohľadom výchovy detí. Ak sa dieťa správalo nevhodne, hocikto k nemu mohol prísť a povedať: Prestaň! Dnes taká súdržnosť už neexistuje. My dospelí už nie sme zodpovední jeden za druhého, ale len za svoje deti.
Zeit: Vaša nová kniha Deti pri moci vyjde o niekoľko týždňov v nemčine. Tvrdíte v nej, že liberálne vzdelávanie ako metóda zlyhalo. Prečo?
Eberhard: Pretože rodičia sa už nesprávajú ako zodpovední dospelí. Domnievajú sa, že musia byť najlepšími priateľmi svojich detí. Sami seba stavajú na rovnakú úroveň s deťmi, neodvážia sa im protirečiť ani stanoviť hranice. Už o ničom nerozhodujú, ale chcú byť rovnakí pokrokoví rebeli ako ich deti. Našu spoločnosť teraz tvoria len tínedžeri.
Zeit: Naozaj si myslíte, že aj nemeckí rodičia si nechávajú od svojich detí diktovať, kam pôjdu na dovolenku, čo budú jesť a čo budú pozerať v televízii?
Eberhard: Mnohí sa v tomto môžu spoznať. Rodičia sa zdráhajú otvorene hovoriť o svojich výchovných problémoch. Argumentujú: My sme v poriadku, nás sa to netýka! Napriek tomu ich neustále hryzie svedomie, pretože si myslia, že mnohé veci robia zle. Večer prichádzajú domov unavení z práce a varia jedlo, ktoré má dieťa rado, pretože sa nechcú s ním púšťať do diskusie. Nechávajú ho sedieť pred televízorom dlhšie, ako je dohodnutý čas, len aby mali pokoj. Dovolenku trávia tam, kde sa deti zabávajú, aj keď sami bez detí by tam nikdy nešli. Nehovorím, že je to zlé. Hovorím len, že život rodičov by sa nemal točiť len okolo dieťaťa. Neexistujú žiadne vedecké dôkazy o tom, že by to malo nejaký pozitívny vplyv na budúcnosť detí, že by boli v dospelosti úspešnejšie alebo bezstarostnejšie.
Názov knihy: Deti pri moci. Obludné plody liberálnej výchovy
David Eberhard mi poskytol rozhovor vo svojom byte v centre Štokholmu. Šteboce našuchorený papagáj, deti sú ešte v škole a škôlke. David vyťahuje z knižnice štyri knihy, ktoré napísal. Jeho obľúbenými témami sú rodičovstvo, túžba spoločnosti po bezpečnosti a posadnutosť dospelých bezpečnosťou. Na švédskom vydaní jeho novej knihy je fotografia jeho syna v reflexnej veste a prilbe, ktorý je pripútaný v detskej autosedačke. Na rozhovor prišiel priamo zo svojej kliniky. Je hlavným psychiatrom v tíme so 150 zamestnancami. Jeho tretia manželka je zdravotná sestra.
Zeit: Vy sám máte šesť detí. Kto určuje pravidlá v rodine?
Eberhard: Ja.
Zeit: A neexistujú žiadne demokratické rodinné útvary?
Eberhard: Vôbec si nemyslím, že by rodina mala byť demokratickou inštitúciou. Vzťah medzi dospelými a deťmi je vždy asymetrický. Je to vzťah medzi majstrom a žiakom. Jeden učí, druhý počúva. Rodičia sú v lepšej pozícii, aby posúdili okolnosti, pretože majú viac skúseností, viac toho vedia. Oni sú tí, ktorí musia vytvárať pravidlá.
Zeit: Ako sa vám darí prísne a autoritatívne vychovávať vlastné deti uprostred liberálnej švédskej spoločnosti?
Eberhard: Nemôžem sa príliš odlišovať od ostatných rodičov, inak by moje deti mali ťažkosti. A ani by mi neprešla vojensky autoritatívna výchova.
Zeit: Takže sa musíte držať na uzde?
Eberhard: Ale, prosím vás (smiech). Niektorí moji čitatelia si tiež myslia, že by som sa chcel návrat k vojenskej výchove a k telesným trestom. Nikdy som nič také nenapísal. Nikdy som deti nebil.
Zeit: V Nemecku sa teraz veľa diskutuje o pápežovom vyhlásení o prijateľnosti mierneho vyplieskania ako výchovnej metódy. Vo svojej knihe píšete, že neexistujú dôkazy o tom, že deti, ktoré mali prísnu výchovu, vrátane tých, ktoré boli bité, majú neskôr horší život. Nakoľko je vám blízky pápežov názor?
Eberhard: V tejto otázke s ním absolútne nesúhlasím. Chcem povedať, že je dôležité, aby boli deti vychovávané spôsobom, ktorý zodpovedá hodnotám a normám spoločnosti, v ktorej žijú. Deti, ktoré vyrastali v spoločnosti, kde sa bitka považuje za normu, nie sú tým natoľko [psychicky] traumatizované. Rodičia na západe sa však dnes boja všetkého a sú presvedčení, že aj tá najmenšia kritika môže dieťa traumatizovať. Nepovažujú za potrebné povedať svojej dcére v období puberty: nejedz toľko čokolády, inak priberieš – pretože sa obávajú, že dievča okamžite prejde do druhého extrému a môže to vyústiť do anorexie. Avšak od detí môžeme niektoré veci vyžadovať a ony to zvládnu. Nemali by sme sa k nim správať ako k porcelánovým bábikám.
Eberhard sa v knihe podrobne zaoberá obavami rodičov. Hoci dnes mladým rodinám nehrozia takmer žiadne vážne nebezpečenstvá, vzniká čoraz viac obáv. Eberhard na mnohých príkladoch ukazuje rozporuplnosť dnešných rodičov pri výchove. Provokuje ich a chce ich povzbudiť, aby sa zamysleli nad svojím správaním. Svoje závery čerpá z mnohých medzinárodných výskumov. Napríklad hovorí, že ak chcete podporiť životaschopnosť detí, musíte ich už od útleho veku učiť vyrovnávať sa s nepriaznivými situáciami.
Zeit: Odkiaľ sa berie strach, že dieťaťu ublížime prísnou výchovou?
Eberhard: Nadobudol som dojem, že rodičia za to môžu poďakovať odborníkom.
Zeit: …teda ľuďom, ako ste vy?
Eberhard: Rodičom hovorím, že by nemali čítať príliš veľa rôznych rád.
Zeit: Len vašu knihu, to úplne stačí.
Eberhard: To mi možno vyčítať. Ale napríklad teóriu pripútanosti Johna Bowlbyho, ktorá sa považuje za nespochybniteľnú, odborníci často interpretujú príliš voľne. To vedie rodičov k tomu, že si myslia, že svojim deťom ubližujú, keď ich príliš skoro dávajú do jaslí, kde trávia viac času s opatrovateľkou ako s matkou. Nevidel som však ani jedno dieťa, ktoré by bolo viac naviazané na opatrovateľku ako na matku.
Zeit: Dánsky rodinný terapeut Jesper Juul zaplnil v Nemecku plné sály, keď prednášal o autentickosti a partnerských vzťahoch s deťmi.
Eberhard: Ach, keby som chcel, tak by som sa toho čoskoro dočkal aj ja!
Zeit: Ako si vysvetľujete Juulov úspech?
Eberhard: Prišiel v správnej chvíli a namieril si to priamo do výchovného vákua. Nikto už nechce autoritatívnu výchovu, nikto už nechce ani ekvivalent „neviditeľnej ruky trhu“, ktorá bude sama vychovávať dieťa. Nikto nechce počúvať vlastných rodičov a spoliehať sa len na intuíciu sa zdá byť príliš ľahkovážne. Jesper Juul hovorí veľmi jednoduché veci. Niektoré sú rozumné, iné nie až tak veľmi. Jeho prvá kniha Kompetentné dieťa bola bez jediného odporúčania, ale rodičom to bolo jedno. A zrazu všetci začali hovoriť o tom, že dieťa nesmieme ani trestať, ale ani chváliť.
Zeit: Ani chváliť?
Eberhard: Áno, a nehovorí to len Yuul. Ak mi chce dcéra ukázať svoju kresbu, nanajvýš jej môžem povedať: Ach, obrázok! Aký zaujímavý! Bola si šťastná, keď si to kreslila? Ale to nie je správna komunikácia. Ja taký nie som, prečo sa mám pretvarovať? Rodičia by mali starostlivo zvažovať každé slovo, kým ho dieťaťu povedia. Len aby dieťa nezahanbili, nepripravili o sebavedomie alebo nevystavili tlaku konkurencie. Problémom odborníkov je ich moralizovanie. Hovoria rodičom, čo majú robiť a čo nie. Rodičia, ktorí hľadajú usmernenie, prijímajú dogmy a ideológie, ktorých nie je ľahké sa zbaviť.
Eberhard tvrdo posudzuje odborníkov v oblasti výchovy, hoci netvrdí, že sa od nich rodičia nemôžu nič naučiť. Odborné poznatky sa príliš často opierajú o vlastné názory a zdravý rozum, teda o veci, ktoré rodičia dokážu pochopiť sami. Dôležité je, že nikto nemôže byť odborníkom vo svojom vlastnom dome. Prvotriednymi odborníkmi sú len rodičia bez detí.
Zeit: Nemeckí rodičia snívajú o Büllerby alebo Lönnebergu.
Eberhard: Áno, aj Švédi sú stále bláznivo zamilovaní do príbehov Astrid Lindgrenovej a všetkých tých idylických obrázkov. Len si predstavte, ako vyrastali deti v týchto knihách. Celý deň sa len potulujú kade-tade, bez dozoru, bez prilieb a šiltoviek proti slnku. Michele má svoju malú sestru Idu priviazanú na vrchole stožiara. A Lotte z Krahmacherovej ulice sa so svojimi súrodencami vozila na streche Volkswagenu chrobáka. Teraz je to všetko úplne nepredstaviteľné. Dnes sa rodičia a Úrad pre starostlivosť o mládež (Jugendamt) navzájom úzkostlivo sledujú. V škôlke môjho syna musia všetky deti nosiť prilby už aj pri sánkovaní!
Zeit: Čo je zlé na tom, že chceme deti chrániť?
Eberhard: Prehnaná ochrana. Ak chceme mať schopné dieťa, malo by dostať možnosť chodiť do školy samé. Šesťročné dieťa to dokáže, a to aj v meste s hustou premávkou. Rodičia mu to nedovolia, ale zároveň dieťaťu navrhujú, aby sa rozhodovalo či diskutovalo o každej otázke rovnocenne s dospelými. Mnohí dospelí konajú protichodne, vôbec si neuvedomujú, čo dieťa podnecuje, podporuje jeho rozvoj a čo ho zbytočne zaťažuje.
Zeit: Aké to má následky?
Eberhard: Deti zle pripravujeme na život v dospelosti tým, že im nahovárame, že sa im nikdy nič zlé nestane, že sme tu vždy pre ne, že sú stredobodom vesmíru. Vo svojej psychiatrickej ambulancii sa stretávam s mladými ľuďmi, ktorí ku mne prichádzajú napríklad preto, že sa s chlapcom rozišla priateľka, lebo jej zomrel pes. Majú problém vyrovnať sa s bežnými životnými situáciami.
„Niečo nie je v poriadku“- to je časté odborné stanovisko Eberharda v praxi. Rodičia hľadajú lekárske odpovede na svoju bezradnosť. A diagnózu syndrómu poruchy pozornosti s hyperaktivitou prijímajú s úľavou, pretože dostali vysvetlenie pre správanie dieťaťa a už sa nemusia obviňovať. Rodičia sa čudujú, prečo sú ich deti unavené, podráždené a hyperaktívne, ale nenapadne ich poslať ich skôr spať alebo zakázať tínedžerovi, aby sedel do noci pri počítači. Eberhard nešetrí kritikou.
Zeit: Nemecko sa dlhodobo orientuje na Švédsko v oblasti starostlivosti o deti a rovnoprávnosti. Tak teraz povedzte: Prestaňte nás konečne nasledovať!
Eberhard: Pretože sme zašli príliš ďaleko. Liberalizáciu už nezvládame a téma rovnoprávnosti sa stala jednou zo sociálnych dogiem. Všetci posielame deti do škôlky už vo veku jedného roka. Okrem toho matky a otcovia pracujú podľa možnosti rovnako, na rovnakých pozíciách. Nikto predsa nesmie zaostávať. Práca je jediný spôsob, ako sa stať človekom. To si osvojujeme už od našeho útleho veku. Rodičovstvo samo o sebe už nie je hodnotou. Rodičia sa musia hneď rozhodnúť, kto a ako dlho zostane doma s dieťaťom a kto bude naďalej pracovať.
Zazvonil telefón, volá mu manželka, aby zavesil vypratú bielizeň. Posteľná bielizeň mladšieho syna musí do večera vyschnúť. Preruší rozhovor, aby si vybavil domáce záležitosti.
Zeit: Čo ak sa žena rozhodne zostať doma dlhšie?
Eberhard: To si už žiadna žena nemôže dovoliť. Odsúdenie vy bolo príliš veľké. Stala by sa z nej reakčná, staromódna zradkyňa ženského pohlavia.
Zeit: „Hen“ je osobné zámeno stredného rodu, ktoré sa stalo oficiálnou súčasťou švédskej slovnej zásoby. Preto by sme sa mali vyhýbať osloveniu dieťaťa „on“ alebo „ona“.
Eberhard: To je hrubé zaobchádzanie s deťmi, ktoré sa našťastie zatiaľ praktizuje len v niekoľkých zariadeniach starostlivosti o deti. Toto zrovnoprávnenie ignoruje všetky vedecké poznatky o biologickom vývoji detí. Máme obrovský problém s dospievajúcimi chlapcami (tínedžermi). Už si sami nevedia poradiť so školskými úlohami, pretože sa s nimi už nezaobchádza ako s chlapcami.
Zeit: Preto úroveň švédskych škôl tak veľmi klesla v porovnaní s medzinárodnou?
Eberhard: Nielen preto. Problematickí sú aj naši učitelia. Nemajú dostatočnú autoritu. Deti nepokladajú za potrebné ich poslúchať, keďže neposlúchajú ani vlastných rodičov. To má za následok zhoršenie výsledkov. Podľa štúdie Pisa švédski žiaci vedú v počte absencií, hrubého zaobchádzania s učiteľmi a vo vandalizme. Aby sme nezabudli: aj čo sa týka sebadôvery!
Zeit: To je typické pre deti, ktoré sú neustále stredobodom pozornosti a starostlivosti.
Eberhard: Áno, a tieto deti sa stanú dospelými a prídu napríklad do švédskej televíznej šou Idol. Hľadajú sa tam spevácke talenty, z ktorých sa už zajtra stanú superhviezdy. Pokojne tam idú, aj keď vôbec nevedia spievať. Ale oni to ani netušia. Porota, ktorá sa spamätáva zo šoku, sa pýta: To vám nikto nikdy nepovedal, že neviete spievať?
Zeit: Rodičia dieťaťa boli príliš zbabelí?
Eberhard: Nechceli to úbohé dieťa traumatizovať. Takto vyrastajú drzé nepodarené deti, ktoré idú do sveta s úplne skreslenou predstavou o vlastných schopnostiach. Sústrediť sa len na dieťa nie je najlepšia výchovná metóda na svete. Keby to tak bolo, naše deti by nás milovali viac než ktokoľvek iný na celom svete. Ale nie je to tak. Hneď ako zostarneme a zoslabneme, dajú nás do domova dôchodcov. V iných krajinách žijú rodiny spolu, pretože si deti vážia rodičov aj v starobe.