Každé ráno, keď vidím stovky nevyspatých mladých ľudí, ktorí idú do práce do podnikového „zombielandu“, myslím na šťastie. Lepšie povedané na veľkú lož o šťastí, o ktorej naša generácia presvedčila naše deti. Najhoršia medvedia služba, ktorú sme im urobili, nie sú nafúknuté ceny domov, ktoré si nemôžu kúpiť, ani haldy nebezpečného odpadu po celej planéte, ktoré musia odpratať. Je to lož, že všetci musia byť šťastní.
Našim deťom sme vštepovali, doslova sme im vtĺkali do hlavy, že šťastie je prirodzeným ľudským stavom, nevyhnutnou podmienkou života. Tým sme ich urobili nešťastnými.
Koreňom zla je zmätok v pojmoch. Vytvorili sme si nesprávnu predstavu o tom, čo je šťastie a ako ho môžeme dosiahnuť. Hneď to vysvetlím: Netuším, ktorá cesta vedie k šťastiu. Ale viem, ktorou cestou by sme sa nemali uberať. Týmito cestami sa uberá generácia dvadsiatnikov cez falošný svet žiarivých fotiek na Facebooku, od konzumácie alkoholu k pohovke u terapeuta a zasa späť.
Štatistiky hovoria, že súčasná mladá generácia je náchylná na tri choroby: „úver“, „jedlo“ a „alkohol“. Pozrime sa na moju rodnú Austráliu: priemerné úverové zaťaženie obyvateľstva je 14,1 %, ale ak sa pozrieme na mladých ľudí (vo veku 24 – 35 rokov), viac ako 20 % z nich je už zaťažených úvermi. Viac ako polovica Austrálčaniek sa zle stravuje a málo cvičí; vo vekovej skupine 16-24 rokov je to 72 percent. Pokiaľ ide o alkohol, takmer pätina 14-ročných Austrálčanov vypije také množstvo alkoholu, ktoré je zdraviu škodlivé, pričom množstvo konzumácie alkoholu medzi mladými ľuďmi už dávno prekonalo všetky predchádzajúce generácie. Futurológovia predpovedajú tejto generácii dlhovekosť a „nesmrteľnosť za života“, zatiaľ čo oni robia všetko pre to, aby si život skrátili. Ak sa im to podarí, bude to prvýkrát v histórii. Odkiaľ sa berie tá depresia, pitie, nezdravé návyky?
Je to veľmi jednoduché: vštepili sme deťom, že šťastie je v konzumácii. Rozhodli sme sa, že ak nedostaneme to, čo chceme, budeme nešťastnými. Ak však dostaneme to, čo chceme, budeme šťastní! Ale v skutočnosti sa po uspokojení základných potrieb stávame s každým splneným želaním nešťastnejšími. Prečo? Pretože túžby nie sú trvalé, uspokojenie rýchlo pominie a šťastie a potešenie nie je to isté.
Nech sú naše túžby akékoľvek – nová luxusná kabelka, svalnatý fešák s hollywoodskym úsmevom alebo posledná lyžička tiramisu – sú veľmi zradné. Túžby vznikajú, keď niečo nemáme a väčšina potešenia pochádza z očakávania. Vrcholí vo chvíli, keď dostaneme to, čo chceme. A čo sa stane potom? Nevyhnutný úpadok. Potešenie sa skončí a vám zostane len niečo, čo nepotrebujete: na poličke v šatníku, v posteli alebo na vašom bruchu.
Ale ani to nie je všetko. V skutočnosti nám netreba takmer nič z toho, čo sme chceli. Väčšinou netúžime po samotnej veci. Chceme sa pochváliť nášmu okoliu, aby nás mohli obdivovať. Väčšina túžob má charakter stavu. Neveríte? Urobte si teda v mysli experiment: predstavte si niečo veľmi hodnotné. Napríklad šaty od Couture, večeru v super drahej reštaurácii alebo luxusné auto. A teraz si predstavte, že by sa nikto nikdy nedozvedel, že to všetko vlastníte. Stálo by to za tú námahu?
V staroveku sa skromnosť považovala za cnosť a okázalá nádhera sa odsudzovala, pretože viedla k celému reťazcu hriechov: závisti, obžerstvu, chamtivosti a pýche. To všetko sa však zmenilo. Teraz, ak nejaká udalosť okamžite nevyvolá nadšený ohlas na sociálnych sieťach, akoby sa vôbec nestala. Ľuďom viac záleží na tom, aby urobili dobré fotky a získali čo najviac lajkov, než na samotnej udalosti. Čo najlepšie sa prezentovať, to je to, čo sa dnes cení. Pýcha a márnivosť sa stali cnosťou a skromnosť nedostatkom.
Žeby to nebolo až také zlé? Ale štatistiky samovrážd a epidémia depresie svedčia o opaku. Možno by sme sa mali obzrieť späť do histórie, všetky odporúčania tu už boli a máme ich k dispozícii. Platón a Aristoteles si protirečia takmer vo všetkom, okrem jednej veci: obaja verili, že len cnostný život môže urobiť človeka šťastným. Robert Burton ponúkol v roku 1621 vo svojom pozoruhodnom diele Anatómia melanchólie tento recept: „Nebuďte osamelí, nebuďte záhaľčiví“. Sami to poznáte. Nájdite si priateľov a zamestnajte sa.
Sme nešťastní, kým sme v zajatí svojich malicherných túžob. To, čo nás robí šťastnými, je prekonať samých seba a začleniť sa do niečoho väčšieho.
Lekár a filozof Raymond Tallis zostavil takúto hierarchiu ľudských túžob: na najnižšom stupni je jedlo a strecha nad hlavou, na ďalšom je pôžitok, na treťom uznanie a postavenie. Štvrtým, najvyšším stupňom je umenie, duchovný život a poslanie. Je zrejmé, že čím nižšia úroveň, tým jednoduchšie sú túžby, tým ľahšie je ich uspokojiť, a tým rýchlejšie pominie potešenie z nich. Trvalé šťastie sa dosahuje len na hornej úrovni. Radosť sa môže dostaviť len uspokojením hladu vyššieho rangu: hľadaním zmyslu.
To je to, čo sa nám nepodarilo vysvetliť našim deťom. Šťastie sa nedá kúpiť. Neprichádza, keď si uspokojíte svoje túžby, získate to, čo hľadáte, nadobudnete nejakú vec, získate potešenie. Šťastie nie je právo. Nie je tovar. (A byť nešťastný alebo smutný nie je zločin). Šťastie je vedľajším produktom cieľavedomého hľadania zmyslu života. Ak máš šťastie, urobíš si z hľadania svoju prácu, podobne ako Platón, ktorý nazval filozofiu najblaženejšou zo všetkých činností.
Uspokojovanie infantilných túžob nie je šťastie. Ľudia, rovnako ako celé kultúry, sa musia vyvíjať od jednoduchých túžob k zložitým, až kým nenájdu vysoký cieľ a až s ním príde aj šťastie. Deti, budete sa mať lepšie, keď prestanete myslieť na budovanie kariéry a pokúsite sa spojiť svoju prácu so svojimi presvedčeniami. Bude to pre vás lepšie. Chcete byť predsa šťastné, však?