Podobenstvo o súdení


Tento príbeh sa odohral v čase keď v Číne žil Lao Zi. A svoju krajinu veľmi miloval.

V dedine žil jeden starý muž, bol veľmi chudobný, ale aj králi mu závideli jeho krásneho bieleho koňa. Králi mu za koňa ponúkali nevídanú sumu, ale starý muž im vždy hovoril:

– Tento kôň pre mňa nie je iba kôň. Je to osobnosť. A ako by som mohol predať osobu, predať priateľa?

Starý muž bol chudobný, ale koňa nepredal.

Raz zistil, že kôň nie je v stajni. Celá dedina sa zhromaždila a ľudia vraveli:

– Ty starý blázon! Vedeli sme, že jedného dňa kôň zmizne. Bolo múdrejšie predať ho. Také nešťastie.

– Nehovorte o tom príliš veľa. Jednoducho povedzte, že kôň nie je na svojom mieste, – odpovedal im starček. To je fakt, zvyšok je len domnienka. Bez ohľadu na to, či ide o nešťastie alebo o požehnanie. Kto vie, čo bude nasledovať?

Ľudia sa starému mužovi smiali. Vždy vedeli, že je tak trochu šibnutý. Ale po 15-tich dňoch sa v jednu noc, kôň vrátil. Nik ho neukradol, len si potreboval navoľno zabehať. A to nebolo všetko. Priniesol so sebou tucet ďalších koní. Ľudia sa opäť zhromaždili a vraveli:

– Starý muž mal pravdu. Toto nebolo nešťastie. Teraz je jasné, že išlo o požehnanie.

– Opäť to zbytočne do hĺbky riešite. Povedzte len, že kôň je späť. Kto vie, či je to požehnanie alebo nie? Starček pokojne odpovedal. – Toto je len fragment. Prečítali ste jedno slovo v odseku. Ako môžete objektívne posúdiť celú knihu?

Tentoraz ľudia veľa nehovorili, ale vnútorne zhodnotili, že sa mýli: dvanásť krásnych koní!

Starec mal jedného syna, ktorý sa okolo týchto koní začal motať. O týždeň neskôr spadol z jedného z nich a zlomil si obe nohy. Ľudia sa znova zbehli a začali súdiť:

– Opäť sa ukázalo, že si mal pravdu! Je to nešťastie. Tvoj jediný syn prišiel o obe nohy a v starobe ti mal byť oporou. Teraz si ešte chudobnejší ako predtým.

– Ste posadnutí súdením. Nevŕtajte sa v tom. Povedzte iba, že môj syn si zlomil nohy. Nikto nevie, či je to smola alebo požehnanie. Život prichádza postupne a nikdy nám nenaloží na plecia viac ako dokážeme zvládnuť.

A tak sa stalo, že po niekoľkých týždňoch krajina vstúpila do vojny a všetci mladí muži museli narukovať. Doma zostal len syn starého muža, pretože bol mrzák. Celá dedina plakala a kričala, pretože to bola rozhodujúca bitka, a vedeli, že väčšina mladých ľudí sa už nevráti. Prišli k starcovi a povedali:
Mal si pravdu, starý muž, teraz je jasné, že to bolo požehnanie.“ Tvoj syn je mrzák, ale je s tebou. Naši synovia sú navždy preč.

Starec znova povedal:

– Nepokračujte v súdení. Nikto netuší kde je pravda! Povedzme, že vaši synovia sú pre armádu vhodní, ale môj syn nie je. Iba Boh, vie, či je to nešťastie alebo požehnanie.

Pokiaľ súdite, nerastiete, nevyvíjate sa. Súdiť znamená mať zmrazenú myseľ. A myseľ vždy vyžaduje úsudok, pretože byť v procese vývoja je riskantné a nepríjemné. V skutočnosti cesta nikdy neskončí. Jedna časť síce končí, ale druhá sa začne, jedny dvere sa zatvoria, iné otvoria. Dostanete sa na vrchol, ale objaví sa iný, vyšší. Život je nekonečná cesta!