Kým mama žije, stále sme deti


Mama má 73 rokov. Dáva mi hrušky a ospravedlňujúco hovorí: – Nie sú príliš krásne, ale zato veľmi chutné! A hlavne domáce, bez chémie, zbožňuješ hrušky, tak si ber.

Beriem ich. A vezmem aj fermentované pečené mlieko. Pretože ho milujem. A mama ho vo svojej chladničke má vždy, aspoň jednu dózičku. ,,Kým pozajtra odídeš, ešte párkrát si ho môžeš prísť dať na večeru.“

Idem von, nastupujem do auta a odchádzam.

Zase niekam cestujem. Prechádzam okolo miest a dedín. Striedam časové pásma. Keď sa mi dá, zastavím sa pri mojej mamke. Po všetkých tých povinnostiach. Po káve s priateľkami a manikúrou v salóne. Prinesiem niečo chutné, rýchlo sa opýtam ako sa majú, nedočkavo počúvam – čo spolu s otcom robia a čo majú nové? – k obavám mojich rodičov pristupujem ironicky. A zase odchádzam – utekám za svojou prácou.

Mama mi určite povie, že chodím polonahá, nezakrývam si krk, takže kašľa sa tak ľahlo nezbavím. Povie mi, že veľa pracujem a že je čas spomaliť. Súhlasím s ňou. Život je taký zložitý a desivý, preto nemôžem chodievať tak často.

Žijeme od seba 40 kilometrov. Pravidelne si telefonujeme a ja pokojne počúvam jej podrobné príbehy o bazári, o mojej sestre, ktorá žije v inej dedine a cíti sa úplne osamelá. Dozvedám sa aj o petržlene, ktorý po daždi opäť vzrástol a že by jeho vňať mala postrihať a že sa urodili paradajky, aj keď sú ešte zelené, pretože je sucho, a že mačka Murat prišla o oko, lebo kdesi vyliezla …

Nezaujíma ma to. A zdá sa mi, že sa v jej živote nedeje nič dôležité. Aj som trochu naštvaná, keď sa sťažuje na rôzne bolesti, a žiadam ju, doslova ju prosím, aby išla k doktorovi a nechala sa vyšetriť ale nakoniec to skončí tak, že mi začne vyčítať, že ja nie som doktor a tak ako viem, čo jej je a aké lieky si má dať?

A moja mama mi zrazu tak zúbožene hovorí: „No, a komu sa budem žalovať, ak nie tebe? …

A ja mrznem s telefónom v ruke a chápem, že to je zriedkavá vec. A že ten zvučný a hlasný hlas v mobile patrí jej a všetky tie slová a frázy a naša večná debata o tom, ktorá z nás má pravdu, a objasnenie vzťahov s alebo bez partera, a jej poznatky a moje vzdelanie – to všetko je náš život. Ten, ktorý je tu a teraz …

Prekvapím ich a prídem na návštevu „neplánovane“. Mama má čas vypražiť mi rybu, otec rozrezal melón a chcel naliať „mladé víno“. Nemôžem piť, šoférujem. Tak si nalial sám, chválil sa. Smiali sme sa.

Zabalila som sa do svetra mojej matky, je mi chladno. Mama vyskočí, zapne rúru, aby „mierne zohriala kuchyňu“. A opäť som to malé dievča, ktoré má všetko v perfektnom poriadku. A všetko je chutné. A je mi teplo. Nie je žiadny problém …

Mami-mami, ži prosím ťa dlho, pretože si nedokážem predstaviť, aké to bude, nepočuť tvoj hlas v telefóne, pretože neviem, aké to bude bez tvojej kuchyne, kde si mi chystala večeru a snažila sa udržať teplo domova …