Kým je túžba v nás


Pred mnohými rokmi, keď ešte žila moja múdra babička, jedného dňa povedala mojej mame a mne − práve sme vešali nové závesy pred Veľkou nocou – niečo zvláštne… V tých časoch to boli moderné závesy: asymetrický lambrekýn, strapce a iné šeplety… Závesy sa nám ani za svet nedarilo uchytiť o garnižu, padali nám na hlavu… hromžili sme, mordovali sa s nimi, smiali sme sa, opäť sme to skúšali…

„Ešte celkom nedávno by som až po plafón skákala od radosti, keby som mala takéto závesy, – vyhlásila stará mama, – no teraz necítim ani štipku túžby po nich… Vytráca sa, dievčence… túžba sa vytráca. Túžba po všetkom. Po veciach, aj po ľuďoch…

Robte všetko, kým vás to láka. Míňajte peniaze na taľafatky – nezhŕňajte ich! Taľafatky prinášajú radosť, úspory nie. Na čo šetriť? Na pohreb? Zatiaľ sa nikdy nestalo, že by niekoho nepochovali… Tešte sa, kým cítite radosť… Milujte, kým máte chuť … Príde čas, keď sa vám nežiada ani len cudzieho ľudského tepla… Keď nebudete túžiť po ničom…

Zrejme to príroda naschvál tak zariadila, aby sme odchádzali s väčším pokojom, nelipli na haraburdí, ani na ľuďoch… Aj ja som už pripravená odísť… A keby som sa mohla vrátiť do rokov, ktoré máte teraz vy, žila by som len pre dnešok a tešila sa z každej túžby…“

Stará mama už dávno nie je medzi nami. No a ja žijem presne tak: len pre dnešok a teším sa z každej túžby…