Vzala som si k sebe domov moju matku. Navždy…


Vzala som si k sebe domov moju matku. Navždy. Jedného dňa, len tak bez predchádzajúceho rozhodovania, s jednou igelitkou. Boli v nej pančuchy, papuče s nápisom „Najlepšej babičke na svete“ (darček od mojich detí), teplý župan s košeľou a ktovie prečo aj obliečka. Mama si tašku zbalila sama.

Už tri týždne mám doma staručké asi štvorročné dievčatko. Je vychudnutá, so snehobielym drdolom na hlave, s bavlnenými pančuchami zhrnutými na členkoch. Prechádza sa po chodbe, šúcha nohami v teplých papučiach, opatrne sa zastavuje na prahu a vysoko dvíha nohy, akoby prekonávala neviditeľné prekážky. Usmieva sa na psa na chodbe. Počuje neviditeľných ľudí a oznamuje mi od nich každodenné novinky. Je plachá a veľa spí. Opatrne hryzie čokoládu (čokoládu jej dávam stále do izby) a pije čaj, pričom drží šálku oboma rukami – jedna ruka sa jej trasie. Má veľký strach, že stratí snubný prsteň zo svojej tenkej ruky a neustále ho kontroluje. Zrazu vidím, aká je stará a bezmocná. Jednoducho sa opustila a prestala sa hrať na dospelú. A úplne, do najmenších detailov mi zverila svoj život. A najdôležitejšie pre ňu je, aby som bola doma. Keď prídem z ulice, s takou úľavou si vydýchne, že sa snažím nevychádzať z domu nadlho.

Advertisements

A zasa každý deň varím polievku na obed, ako keď som mala deti a opäť je na stole miska so sušienkami.

Čo cítim? Najskôr to bola hrôza. Predtým bola nezávislá, celé tri roky po otcovej smrti chcela žiť sama. Chápala som ju – prvýkrát v živote, vo svojich osemdesiatich rokoch, si moja mama robila, čo chcela. Tento prekliaty vírus mamu zlomil – dva mesiace doma urobili svoje a jej psychika sa úplne rozsypala. Teraz cítim ľútosť nad týmto krehkým vesmírom, lásku a nehu. Dobre si uvedomujem, po akej ceste sa spolu uberáme. Veľmi si želám, aby táto cesta bola pre ňu šťastná – s milovanou dcérou, v teple a pohodlí. S domácimi koláčmi a fašírkami. Na ostatnom už mame nezáleží.

Teraz mám doma osemdesiattriročnú dcéru a som šťastná, že mi Boh dal príležitosť urobiť jej zostávajúce dni šťastnými a môj budúci život pokojným, bez duševných múk. Mama, ďakujem ti, že si so mnou. Zostaň, prosím, dlhšie…