Vážená pani učiteľka. Píše Vám mama jedného 9-ročného dievčatka…


„Žiaľ, moja dcéra nechce prejsť do inej skupiny s doplnkovým vyučovaním angličtiny. Je ešte malá a jej kamarátky sú pre ňu dôležitejšie než zlé známky. Prosím, prestaňte jej hovoriť, že sa jej rodičia dosť nesnažia, aby sa naučila po anglicky.

Uvedomte si, že rodičia sú pre svoje deti autoritou.

To, že ju ustavične presviedčate, že jej matka a otec nie sú dosť schopní, talentovaní či vytrvalí, jednoducho povedané, že sú lajdáci, moje dieťa ničí.

Nie, už viac neprídem do školy, aby sme sa porozprávali, ako ma o to žiadate v žiackej knižke červeným perom. Pretože minule ste ma v škole odchytili a v prítomnosti dieťaťa ste ma vyhrešili za moje zlé správanie.

Pred dieťaťom ste hrešili jej matku. A to tak, že som sa ospravedlňovala ako krotká ovečka. Ja nechcem byť v očiach môjho dieťaťa ovca. Chcem byť v jej očiach silná mama, na ktorú sa môže spoľahnúť.

Poviem Vám tajomstvo, len tak medzi nami, viem byť aj šelma, keď ide o moje dieťa. Len som sa trochu zľakla, že také správanie v školy je nevhodné. Preto bude lepšie, keď sa už nestretneme. Ovčie rúno som vyhodila.

Neviem, ako mám vysvetliť učiteľom, že rodičia vôbec nie sú povinní robiť s deťmi domáce úlohy.

VÔBEC.

A ak sa dieťaťu nedarí, potom je to problém učiteľa, neprimeraných veku učebných osnov, učebníc, prehnaných očakávaní a tak ďalej. Nebudem to ďalej rozvádzať. Aj tak nikomu nič nedokážeme, a tak sa ďalej budeme učiť doma.

Chcem Vám vysvetliť, že s mojou dcérkou sa učieva jej otec, môj bývalý manžel, ktorý ju navštevuje dvakrát do týždňa. Súhlasím s vami, nie vždy urobia úlohu správne.

Hoci – ak mám byť úprimná – nechce sa mi veriť, že on ako vedec nedokáže správne vypočítať príklady v elektronickom pracovnom zošite. Avšak plytvať časom na dokazovanie toho, že pravdu má on, tiež nebudeme.

No dobre teda, otec zakaždým rieši iné úlohy, než boli zadané. Povedzme, že je to tak.

Lenže viete čo? Dcérka naňho čaká a chce sa učiť jedine s ním. Pravdu povediac, ani by ma neprekvapilo, ak sa v skutočnosti učili niečo iné, povedzme nemčinu. Alebo sa vôbec neučia a hrajú spolu karty. Je mi to jedno.

Tak sa veci majú. Je mi to úplne jedno. Nebudem mu čistiť žalúdok za to, že sa málo snaží. Ani škandály nebudem vyvolávať. Ale to neznamená, že sa s dcérou učí „len aby sa nepovedalo“.

Dcéra sa nejako naučí po anglicky, ale svoje detstvo a čas strávený s otcom jej už nikto nikdy nevráti. Áno, nám všetkým známka trojka vyhovuje. Ja osobne som sa naučila po anglicky za jeden mesiac, ktorý som strávila v New Yorku. Mala som vtedy 24 rokov.

Hovorím plynule. Áno, som toho názoru, že trojka, ktorú dostane teraz, vôbec nevplyvní jej budúcnosť. Nie, neverím na „nálepku trojkárky“. Nie, nepokladám vytrvalosť za dôležitú pozitívnu vlastnosť v detskom veku.

Nie, nepokladám za potrebné nájsť niekoho na doučovanie. Pretože pred príchodom domáceho učiteľa je potrebné učiť sa ešte niečo navyše, a ja nechápem, načo sa má dieťa venovať niečomu, čo v živote takmer vôbec nevyužíva. Niečomu, na čo teraz nemá ani schopnosti a o čo nemá ani záujem.

Áno, nepokladám za potrebné rozvíjať všetky schopnosti už v ranom veku, lebo inak „sa to zanedbá“, „premárni sa šanca“, „nikdy sa to nedobehne“.

Okrem toho, doučovanie za 7 rokov školskej dochádzky vychádza skoro na 10 000 eur.

Za nudné vysedávanie nad učebnicami gramatiky a pri audio nahrávkach pochybnej kvality. Za tie peniaze za nejakých 5 rokov môžem mojej dcére nájsť ubytovanie v Londýne a najať jej veselú mladú učiteľku.

Budú sa prechádzať po jarnom Londýne v záplave žltých narcisov.

Chápete ten rozdiel?

Rovnako ako ja, aj moja dcéra sa naučí po anglicky za pár mesiacov. Alebo ako jej otec, ktorý zvládol angličtinu pravidelným sledovaním amerických seriálov.

Práve preto je pre nás také dôležité, aby sme v očiach našej dcéry boli pre ňu vždy spoľahlivou oporou. Aby sa mohla oprieť o našu skúsenosť, ktorá je oveľa efektívnejšia než školské osnovy.

Prosím, hovorte jej, že my, jej rodičia sme skvelí.

Ďakujem. Оľga Dori