,,V živote som mal smolu už od okamihu môjho počatia … “- takto začal rozprávať svoj príbeh starší profesor, keď už bol unavený od našeho neustáleho bedákania. A my sme „kvílili“, skupina biznismenov, podnikateľov, manažérov, ktorí prišli na Kalifornskú univerzitu koncom 90. rokov za novými technológiami v oblasti marketingu a PR, a to výlučne na túto tému: „Samozrejme, že sa vám to tu teraz dobre hovorí … ak by sme mali takéto dane / zákony / učiteľov / rodičov / peniaze / príležitosti … atď. boli – by sme …. “.
Vyšiel spoza katedry, oprel sa bokom o prvý stôl a povedal tú istú vetu: ,,V živote som mal smolu už od okamihu môjho počatia.“
— Chcete aby som vám vyrozprával môj smutný príbeh?
— Samozrejme, že áno! – prikývli sme. Boli sme pripravení ho ľutovať.
Tu, vo svojej prezentácii, uvádzam jeho príbeh – ako som ho počul, ako som si ho pamätal. Nie nespomínam naň. Naučil som sa ho. A pamätám si ho celý život:
— ,,V živote som mal smolu už od okamihu môjho počatia.“
Môj otec, ktorý prežíval vďaka náhodným peniazom z nakládok a vykládol tovaru, zmizol z môjho života v momente, keď zistil, že jeho maloletá priateľka, mulatské dievča, ktoré uprednostňovalo nočný život, „dolietala“. V tej chvíli ho odvial vietor! Preto som bez otca.
Mal som smolu už od začiatku … Mladá mulatka, hoci ma donosila takmer do termínu, len čo počula môj prvý krik, bolo to ešte na pôrodnej sále, okamžite ma opustila. Takže ja, slabé, bezbranné dieťa, ktoré práve prišlo do tohto cudzieho, neznámeho sveta, som zostal úplne sám … V rukách mojej pôrodnej asistentky som kričal z čistej beznádeje do celého vesmíru.
Čím ďalej, tým viac … bol som fatálne nešťastný a smutný … nebol som adoptovaný v detstve – bol som veľmi slabý a chorý. Navyše, v tých rokoch, keď som sa narodil, boli šance na adopciu absolútne nízke. Preto som z Detského domova išiel rovno do sirotinca.
No a tu … úplne bez šťastia – nedarilo sa! Bol to sirotinec pre „farebné“ deti, ktoré sa tam jednoducho ocitli … Zažil som na sebe všetko: ako Číňania bojujú, ako Mexičania pľujú a ako bolestivo sa medzi sebou štípu černosi …
Čo sa týka vzdelávania, taktiež som nemal šťastie … Učitelia sa neustále menili. Áno, úprimne povedané, nezdržali sa u nás dlho. V našom sirotinci sa ani nevyučovali všetky predmety. Takže, čo si budeme hovoriť, čo sa týka školy, opäť sa mi nezadarilo. No, jednoducho som mal absolútnu smolu!
…Zmĺkol. Ticho sedel a hľadel kdesi na zem. Potom zdvihol hlavu a upriamil svoj zrak na nás. Samozrejme, súcitne sme čakali na pokračovanie tohto príbehu, nechápali sme však, prečo s ním začal, pretože ani nie pred pol hodinou sme krásne diskutovali o marketingových problémoch.
— ,,Z toho rozprávania som úplne unavený,“ povedal nečakane, ,, vlastne, toto nie je môj príbeh … Chcete, aby som vám povedal ten môj?“
Na chviľu stíchol, odmlčal sa … Mohli sme iba prikývnuť, pretože sme sa už úplne stratili: kde je príbeh, prečo nám to všetko hovorí a hlavne po anglicky, keď tento jazyk mnohí perfektne neovládajú.
— А môj príbeh— teda… — pokračoval.
— Vo všeobecnosti som v živote šťastný človek!
Mal som vlastne šťastie od momentu môjho počatia, keď môj pochabý otec zmizol z môjho života a o niečo neskôr sa aj moja ľahtikárska mama pobrala vlastnou cestou a z môjho života odišla raz a navždy! Možno cítil, že mi nemôže dať to, čo potrebujem aby som preži. Som mu vďačný za jeho rozhodnutie … Kto vie, čo by zo mňa vyrástlo a vlastne čo by sa so mnou stalo ak by som prežil svoju mladosť v jeho prítomnosti. Možno si intuitívne uvedomil, že z tohto slabého dieťaťa nemôže byť nikdy silné dieťa, a preto ticho ustúpil. Som mu za to vďačný.
A mne sa medzitým darilo.
,,Mladá mulatka ma opustila priamo na pôrodnej sále. A už to bolo šťastie! Pretože keby ma vzala z nemocnice domov, nie som si úplne istý, či by som prežil … A tak som získal slabú, predčasnú, šancu! Šancu na život! Ktorú mi dala ona … Moja nešťastná sedemnásťročná matka. Som jej vďačný za jej odmietnutie. A ani len v myšlienkach si nechcem predstaviť, ako a kde by som žil, ako a kde by bolo moje detstvo, keby ma neopustila. Toto jej odmietnutie mi tiež dalo silu. Koniec koncov, keď som svojim prvým krikom pozdravil vesmír, pochopil som, že nemám v čo dúfať a komu veriť, som sám… A to pravdepodobne ešte stále spôsobuje určitú koncentráciu vnútornej energie, súhlasíte? “usmial sa.
Čím ďalej – tým viac!
Mal som šťastie, že som nebol prijatý už v detstve. Inak by som ja, choré a slabé dieťa, zažíval starostlivosť ľudí, ktorí by ma naoko prijali, ale pomohlo by mi to stať sa silnejším a sebavedomejším? Myslím si, že nie. Bol to život v sirotinci, ktorý ma naučil vytrvalosti: od Číňanov som sa naučil bojovať, osvojil som si „spôsoby“ černochov a teraz môžem pľuť! No nie je to šťastie!
No a so školou – to je samostatná kapitola! Nebolo dosť učiteľov a tak sa stalo, že niekoľko predmetov, viedla jedna a tá istá osoba. Na strednej škole sme sa nejako spriatelili s učiteľom biológie, ktorý bol pre nás „chodiacou encyklopédiou“ – bol nadšený svojím predmetom. A (najväčšie šťastie!) tiež nás učil matematiku, to nám umožňovalo stretávať ho každý deň v triede! Veľa sme sa s ním rozprávali. Samozrejme, z jeho predmetov som mal len vynikajúce známky. A keď nastala otázka výberu vysokej školy – neváhal som ísť tam, kde som potreboval matematiku a biológiu.
Potom bola univerzita.
Potom – vedecká práca.
Rodina. Deti. Vnúčatá. Vnuci …
Som rád, že som sa narodil pod šťastnou hviezdou!
A vďačný osudu za šťastie.
Pokračoval s úsmevom, posadil sa na okraj stola. A my sme „predýchavali“ to, čo sme práve počuli …
„Tu sú dva príbehy, dva pohľady na ten istý život,“ povedal, vstal od stola a zdvihol svoje otvorené dlane pred seba, ako napríklad misky váh, „Čo sa vám páčilo viac?“